Viem že to čítaš, ty jediná poznávaš všetky moje slová skoro naspamäť. Každé ráno, keď som sa zobúdzal mi prichádzali SMS-ky zo slovami z mojich básni. Neracionálne, poblúznené verše bez jednoduchej podstaty. Neskôr som ich stále viac a viac chcel dostávať. Tešil som sa na nich. Každý večer som dlho nespal, len rozmýšľal, ticho tvoril sny a jedným z nich boli moje verše. Ktoré som zas ráno s mobilom v ruke očakával a o ktoré, pre mňa dosť zvláštnym pocitom, modlitbou k Bohu, prosil.

Radi sme sa hrali, tajomstvá a hádanky boli našou hrou. Len ja som naozaj vedel o čom som doteraz písal a ty zas si to s iskrami v očiach, prezrádzajúce radosť, čítala medzi riadkami. Len ty si vedela kľúč k mojim slovám, len tebe som ho v tú tajomnú noc prezradil.

Keď sme sedeli na ľade, zamknutý v tichu a tme. Keď sme si mohli dovoliť všetko a bez výčitiek to poprieť. Pamätáš, určite pamätáš ako som ti šepkal všetky moje tajomstvá. Rozprávali sme sa až do úsvitu keď sa prvýkrát moje pery stretli s tvojimi.

Preskočili sme dlhý úsek nekonečného priateľstva a dostali sa do vozňa vlaku vedúceho až do "A žili šťastne až kým nezomreli." Nechcem aby to skončilo. Viem je príliš neskoro, viem že moje metafory ktoré len tebe premietajú naše, musíš aj ty uznať že krásne spomienky nezastavia vlak ktorý už ide po iných, o niečo pesimistickejších koľajach.

Sedeli sme na chodníku pred tvojim domom, mačka sa nám preplietala medzi nohami, mimochodom kde to bolo už vtedy jasné, ako to skončí. Núkal som ťa pukancami, ktoré mi ostali z kina. Nechcela si a ja som ťa neprestal chcieť.

Vtedy som ťa pobozkal naposledy, zamával som do okna, z ktorého hľadela tvoja matka. Odkráčal som do tmy a verím tomu že ty si len nemo sedela a dívala si sa na moje prázdne miesto.

V ten istý večer som napísal báseň. Na druhé ráno mi všetci mávali pred očami časákom, zo slovami samej chváli. Od teba mi však žiadna SMS-ka neprišla. Bola posledná, ktorú som nechal uverejniť. Ostatné si schovávam len na túto chvíľu, keď mi zavoláš. Vlastne stačí keď mi zdvihneš telefón a ja ti ich všetky odrecitujem.

Zajtra máme výročie, prosím ťa, nikdy sme si nedávali darčeky. Ja ťa len prosím, aspoň pre tentoraz to zrušme. Ty už vieš aký darček mňa najviac poteší, ja zas viem že nenávidíš ruže a všetky rovnaké klišé. Ja ti darujem niečo výnimočné.

Ďaleko, niekde uprostred lesa. Ty si pozerala do neba a ja do tvojich očí. Potichu si šepkala a ja som pozorne počúval. Presne to a nehovor nie, ja viem že túžiš, len po (mne), po tom...

ČAKÁM, teraz len pár minút. NA NAŠOM MIESTE !

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár