"Cítim." pošepla som po dlhom váhaní jemným hláskom.
"Cítiš tú silu?" prepadol ma chladivý pocit a telom mi prešli zimomriavky. Bolo to niečo silné, čo ma ovládlo bez toho aby som sa musela brániť.
"Cítim" tentoraz som nešeptala. Nevidela som nič...len tmu. Tmu, ktorá ma obklopovala zo všetkých strán.
"Máš strach?" počula som silný smiech. Nie....nie....nemala som strach. Cítila som sa tak úžasne! Ako by som mohla mať silu nad všetkým! Akoby som mohla urobiť všetko ničím! Akoby nebolo nič mocnejšie ako táto chvíľa. To teplo! Telom mi tiekol pot ako voda vo vodopáde narážajúca do všade trčiacich skál.
"Otvor oči!" navádzal ma cudzí ale predsa známi hlas.
"Zapredaj mi..... Vstávaj!"
"Čo? " vykríkla som.
"Haló! Prídeš neskoro!" triasla so mnou niečia ruka. Zrazu som si uvedomila, že je ráno.
"Au! Čo robíš??!" skríkla som ešte s oťapeným hlasom na moju sestru Luciu. To bola práve tá jedna z mnohých nevýhod mať súrodenca.
"Mala by si byť rada, že som ťa zobudila! Vyzerala si ako zombie! A navyše, byť tebou nechcem vedieť koľko je vlastne hodín." začala sa posmešne uškŕňať.
"Čože?" pozrela som na ňu nechápavým pohľadom. Ani sa netrápila ďalej s mojim stavom "pomimo". Odišla dolu do kuchyne. "Vraj ako zombie. Pche!" zahundrala som si pre seba. Ale hneď na to som si spomenula na túto noc. Neverím tomu, že to celé bol len sen. Bolo to také živé, také skutočné, také....DIABOLSKÉ! Preboha! Veď je už skoro 9 hodín. Laura ma zabije!
"Meškáš!" pozdravila ma Laura. Laura bola moja známa, vďaka ktorej nemúsim celé leto trčať doma zatvorená medzi štyrmi stenami deň čo deň. Ponúkla mi prácu v obchode starožitnictiev jej rodičov, ktorí boli celkom milý, ale v obchode som ich vídala málo, čo som sa ani nečudovala veď Laure verili vo všetkom.
"Prepáč. Ja...." snažila som sa rýchlo vymyslieť inú výhovorku ako, že mi nezvonil budík alebo, že mi nešlo naštartovať auto. "...nemohla som nájsť mobil." vypadlo zo mňa. To bola tuším najhoršia a najtrápnejšia výhovorka akú som kedy použila. Vraj mobil?! Som ja normálna?!
"Hm. Dobre. Choď pretriediť tamtú krabicu od slečny Nortonovej. Sú tam nejaké staré veci čo našla v dome po jej starých rodičoch." zožrala mi to bez toho aby som musela počúvať jej minimálne polhodinovú prednášku o tom, ako si plniť svoje povinnosti zodpovedne. Fajn! Pustila som sa teda do práce.
V krabici nebolo dokopy nič zaujímavé, čo by sa dalo využiť a predať. Našla som v nej len nejaké hrnčeky, tanieriky a podobné veci. A.... čo to je?!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
tooniickaaa
8. 5.mája 2011 12:27
ooú to sa mi začína páčiť idem na ďalšiu časť
Napíš svoj komentár