"Si si istá? " uškrnul sa, čo znamenalo, že ma prekukol.
"Á...." ešte som ani nedopovedala a krabica bola na zemi. Celá som sčerveňala od hanby, že neviem udržať ani jednu krabicu. Alebo lepšie povedané, neviem dobre klamať.
"Asi to nemáš ľahké, odísť preč a presťahovať sa tak ďaleko od domu." začal tému. Popri tom mi pomáhal zberať knihy zo zeme a ukladať ich znova do krabice.
"Neviem. Ani to tak neberiem. Všade je to rovnaké. Či už tu alebo tam." zodvihla som poslednú knihu.
"Rovnaké?" zmraštil nechápavo obočie. "Rovnaké čím?"
"Ľuďmi." Chystala sa som sa zdvihnúť krabicu, keď ma predbehol.
"Myslím, že sa ti nechce tie knihy znovu dvíhať." usmial sa. Nechala som ho teda, aby ju odniesol.
(na druhý deň ráno)
Neznášam budíky. Človeka dokážu akurát tak prebrať znova k realite. A ten hrozný zvuk! Keď snívate o niečom, čo by ste boli najradšej, aby sa stalo skutočnosťou. Snívate o mieste, kde by ste túžili byť. O chvíľach, ktoré chcete prežiť. A zrazu v tom najlepšom "CŔŔN" a je po všetkom. Rozlepíte oči a uvedomíte si, že je zase ráno. Že vás zase čaká ďaľši celý deň. Deň plný reality.
"Raňajky! " zavolala z dola z kuchyne mama. Nedobrovolne som teda vstala a bežala smerom do kuchyne.
"Dobré ráno Tami."
"Dobré ráno." odvetila som. Hoci som vedela, že dobré určite nie je. Nová škola, nový ľudia, ktorí ma budú považovať za neviditeľnú, nové nudné a hlavne zabité hodiny strávené v nej. Bolo to síce len na pár dní, kým sa skončí školský rok, ale aj to predstavovalo utrpenie.
"Tak čo? Zvedavá? " spýtal sa otec. Určite narážal práve na školu.
"A na čo? Veď to bude to isté ako v tej starej škole. " prehltla som kúsok z toastu, ktoré mama spravila.
"Ale no. Trochu optimizmu! Hovoril som s riaditeľom. Veľmi sa na teba teší. Uvidíš, bude to fajn."
"Chceš odviesť?" pridala sa do "zaujímavej" debaty mama.
"Nie netreba. Nie je to až tak ďaleko."
Zhltla som posledné sústo, prezliekla som sa, vzala tašku a odišla som. Keď som zatvorila dvere, všimla som si susedu, mamu Davida. Stála pred domom a celá červená od hnevu skoro pukla. Hodila poštu, ktorú čítala, o zem. Usúdila som, že to bol možno nejaký poplatok alebo niečo také. Papier roztrhala. Rýchlosťou blesku bežala k vchodovým dverám a treskla s nimi. To máme teda milých susedov.
"Za 5 minút osem?! " prestala som riešiť výstup susedky a rozutekala som sa smerom do školy.
(v škole)
"Dobré ráno. Vy ste určite Tamara." otvoril mi dvere od budovy školy nejaký veľký pán. Bola som taká zadychčaná, že som ledva odpovedala.
"Dobré ráno. Ou, školník. Áno som. Prosím, kde by som našla riaditeľa školy?" vyprskla som. Muž predomnou sa začal smiať a uškŕňať.
"Stojím priamo pred vami." Tak to bola rana pod pás. Stála som pred ním celá červená a nevedela som, čo povedať. Riaditeľa školy si pomýliť so školníkom. No to už je aký trapas.
"Ja..veľmi sa vám ospravedľňujem. Nevedela som, že..."
"To je v poriadku, stáva sa mi to častejšie. Poďte zamnou. Dám vám rozvrh a ukážem vaše učebne." . Ticho ako šedá myška som teda kráčala za ním.
"Tak toto je váš rozvrh." strčil mi do rúk papier.
"Je to len na pár dní. To predsa viete. Ide len o to, aby ste vedeli v akých učebniach máte byť. Teraz práve máte fyziku. To je tam. Tie dvere na konci chodby. Zavediem vás." Otvoril veľké bledohnedé dvere.
"Dobré ráno študenti." Všetci sa postavili a slušne odzdravili.
"Toto je vaša nová spolužiačka." hneď nato si sadli, a riaditeľ sa obrátil smerom ku mne. " Nájdite si miesto Tamara. Ak by ste mala nejaký problém, viete kde ma nájdete." usmial sa a odišiel z triedy. Sadla som si na samý koniec, kde bola jedna voľná lavica, keď sa z vedľajšej lavice ozvalo prekvapené ahoj.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár