Ako maličké dievčatko,ktorému na pieskovisku iné decko vzalo lopatku.
Áno,presne takto sa cítim.
Tomu malému dievčatku sa v tej chvíli zrútil svet. Nepostavilo sa a po tú lopatku si nešlo.
Nemá dosť síl.
Sedí a pozerá sa ako sa iné dieťa hrá s jeho lopatkou.
Nekričí na mamu a neplače nahlas. Načo? Nechce zažiť to poníženie. Bola to JEHO lopatka. Nikto iný nespraví nič s tým,že mu ju ukradli.
Dievčatko sa musí v piesku,ktorý sa slzami malého dievčatka zmenil na blato, hrabať rukami. Ak chce zažiť pocit šťastia,keď vyklopí formičky, musí si ich naplniť vlastnými rukami. Bez lopatky.
Bolí to.
Druhé dieťa s lopatkou utieklo. Ďaleko.
Navždy.
Áno takto sa cítim. Ako malé dieťa,ktoré navždy stratilo svoju lopatku.
Mojou lopatkou si ty.
Vzali mi ťa.
Si preč.
Plačem. Zasa.
Je to zbytočné.
Nemám rada večery. Pripomínajú mi teba.
Nemám rada zimu. Pripomína mi teba.
Nemám rada samú seba.
Nie som to ja.
Si to ty. Všetko čo si mi rozprával a púšťal. To všetko ma ovplyvnilo. Spravil si zo mňa dokonalého človeka a odišiel si.
Vravíš,že nikto nie je dokonalý. Možno preto si odišiel. K dokonalosti som potrebovala už len teba. aby som bola úplná. A tak si mi zdokonalil život a odišiel.
Má to vôbec zmysel? To čo píšem. Neviem.
Vlastne nič nemá zmysel.
Vraví sa ,že osudový muž nie je ten za ktorého sa vydáš,ale ten čo zmení tvoj život.
Mojim osudovým mužom/chlapcom si ty.
A to mi dáva zmysel!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár