Názov nie je naozaj vôbec potrebný keďže tento členok je len niečo ako bezduché vykecávanie sa Vám, sebe, Jemu alebo teda len môjmu počítaču.
Skutočne neviem čo sa to so mnou deje. Neviem čo vo mne sa zmenilo alebo len zlomilo ale môj postoj k svetu a k sebe samej sa radikálne zmenil.
Viete.. stále som bola také to optimistické, vždy usmiate decko so zmyslom pre humor,ktoré malo svojich kamarátov a na ostatných sa pozeralo s ozajstnou nechuťou resp. povrchnosťou. Netvrdím,že som nebola priateľská, hovorím len,že ma viac zaujímalo udržiavanie si starých priateľstiev ako nadväzovanie tých nových.
Hoci som tak pred kamarátmi určite nevyzerala stále som bola a stále som introvertná. Nie ja som taký špecifický introvert. Alebo možno úplne normálny už ani to neviem-odpusťte ale začalo leto a ja som skutočne vyhodila z hlavy odborné poučky z NOSky. Skrátka so "svojimi" sa bavím úplne odviazane a šialene ale akonáhle sa mám baviť v prítomnosti cudzích, radšej len tak posedávam a hľadám záchytný bod, skrátka niečo čo ma zaujme na toľko aby som nemusela s hrôzou sledovať každý jeden pohyb cudzích ľudí. Veď čo keby sa ku mne ozvali?
Áno taká som bola a možno stále trocha som. Ale teraz ma už moji starí priatelia nezaujímajú. Teda nie tí,ktorých som pokladala za skutočných,jediných a pravých priateľov. Viac ma zaujímajú ľudia ktorých som mala stále okolo seba,nevenovala som im však dostatočnú pozornosť. A tak ma už nebavia prekecané večery s mojimi najlepšími kamarátkami,radšej sa pôjdem zabaviť niekam na diskotéku so známymi a radšej spoznám 100 nových ľudí ako ísť na nejakú tú dobrú večeru s najlepším kamarátom. Neviem možno je to normálne.. možno mi ani nerozumiete.. museli by ste ma asi poznať. Fakt takáto nie som.
Akurát dnes ma stretla kamarátka keď som bola na svojej obvyklej "prechádzke so psom". Nič nezvyčajné len také to stretnutie po pár rokoch. Chvíľu sme len tak "bezpointne" ako to s obľubou nazývam, kecali, keď ma zrazu zarazila otázkou "Och, Pane Bože, kde sa podela moja Bibka?"
Nie, skutočne neviem čo tým myslela a pravdupovediac nesnažila som sa to ani veľmi zisťovať, keď mi toto svoje otázkovo-zvolacie tvrdenie podložila. Asi videla môj prekvapený výraz tváre.
Začala spúšťať miestami až ospravedlňujúce komplimenty ako som zdospelela. Nezdá sa mi.
A možno áno. Čo ja viem.
Hoci áno som si vedomá,že moje vety sú trocha dlhšie a zmysluplnejšie ako vety rovesníkov. Možno využívam aj iné slová neviem. Nerobím to s nejakým "zdospeľovacím" cieľom. Skrátka mám len pocit,že keď niekto vysloví podivuhodnú vetu a ja na ňu zareagujem otázkou "Prosím?" je to inteligentnejšie akoo niečo typu "Čo ti jebe?" Subjektivita.
A áno možno trocha radšej a možno aj trocha častejšie čítam knihy. A v piatky sa nechodím opíjať do pofiderných barov .. skôr si idem sadnút do nejakého toho podniku na trocha väčšej úrovni. Pri "chatovaní" používam diakritiku a snažím sa obmedziť nadávanie na verejnosti. Záleží mi na mojich študijných výsledkoch a priateľa si už nevyzerám len podľa vonkajšieho výzoru. Ak je toto ten pravý dôvod prečo ma ostatní osočujú,že som príliž dospelá a,že už so mnou nie je sranda tak sa hlboko ospravedlňujem.
Stále si však myslím,že to je len niečo ako "inteligencia" alebo "slušnosť" a to chýba zrejme veľa ľudom. Nemyslím,že som extra vychovaná skôr som len diplomatická. A to je hádam dobré.
Možno ma rovesníci pokladajú za príliž dospelú ja som stále jedno veľké dieťa a aj keď sa snažím vidieť svet zo skutočne reálneho a "dospelého" hľadiska, stále som prehnaný optimista čo sa stále usmieva a je plný energie, len s trocha inými spôsobmi.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár