Sadla si do autobusu,samozrejme úplne dozadu, a nechala sa uniesť atmosférou tohoto mesta s hudbou v ušiach.
Nič podstatné sa nedialo. Všade navôkol len autá a obvyklý ruch veľkomesta počas pracovného dňa.
Len tak sedela, nechala sa unášať hlasom speváka, ktorý spieval o tom ako sa chodí voziť hodiny v MHD po meste, zatvára oči a predstavuje si aký by svet mal byť.
Hlúposť! Predsa raz oči otvoriť musí a realita ho pomaly zabije.
Áno toto by povedal každý. Ona bola však iná.
Často si predstavovala svet v ktorom by sa chcela narodiť. Svet kde je všetko perfektné a všetci ľudia sú v ňom dobrí a milí k ostatným. Svet v ktorom neexistujú cigarety či alkohol, svet v ktorom sa neumiera, svet v ktorom vyhráva láska.
Práve prechádzala okolo pána, ktorý stál na zastávke a do telefónu kričal na manželku,že fakt nestihne kúpiť chlieb deťom kedže ešte musí ísť do roboty odoslať e-mail.
Choré. Priam zvrátené.
V jej svete by sa toto nikdy nestalo. To ju prinútilo zavrieť oči a otočiť sa realite chrbtom. Aspoň na chvíľku.
Privrela oči a ...
Ucítila teplo slnečných lúčov,ktoré v malý ale intenzívnych dávkach pridávali vitamín D do jej tela. Mala na sebe len ľahké plážové šaty s kvietkami a bežala po Hlavnej ulici bosá. Cítila každý nerovnosť kachličiek pod ňou, cítila ich teplo, cítila prúdy energie ktoré vchádzali do jej nôh. Ulica bola prázdna a tichá. To bolo čudné. Bol pondelok ráno o takomto čase je ulica plná áut a uponáhľaných ľudí. Prešla sa až na svoje obľúbené miesto. Na lavičku v parku kde mala kľúčmi vyšúchané svoje meno. Aj toto miesto bolo oveľa krajšie aj stromy bolo odrazu zelenšie a všade voňali kvety. Bolo počuť len štekot psov a džavot malých detí. Aké krásne miesto. Vždy to tu milovala, nikdy to však nebolo také krásne ako teraz. Prepadla ju náhla zvedavosť, chcela si prezrieť všetky miesta v meste, chcela vedieť čo sa ešte zmenilo.
Prešla celý park až na stanicu a tam nasadla do ružového autobusu. Nevedela prečo je ružový,ani kam ide. Skrátka si doň sadla a nechala sa niesť.Cez ružové sklá videla vysmiate tváre všetkých priateľov. Všetci ju zdravili a smiali sa. Jej už tak dobrá nálada zrazu ešte viac rozkvitla, cítila šťastie kolujúce v jej žilách.
Odrazu sa vodič postavil a smeroval rovno k nej. Nerozumela tomu a začala pociťovať strach. Bála sa čo bude nasledovať..
On však len podišiel k nej a so sladkým úsmevom na tvári jej povedal,že je na konečnej zastávke. Ach jasne! Všetko má svoj koniec.
Poďakovala sa a vystúpila z ružového autobusu. Nevedela čo má čakať, kde je ani čo sa zmenilo.
Okolie nepoznala. Všade vôňa kvetín a ticho. Ohlušujúce ticho ,ktoré jej zvláštnym spôsobom rezalo uši. Bolo to také hlučné ticho, ktoré značí,že sa niečo zmení alebo aspoň zomelie. Bosá kráčala po zelenom trávniku keď za sebou počula hlas.
Nespoznávala ho hoci bol tak krásne známy, tak melodický a pritom úplne nezvyčajný. Zamatový hlas počula už tesne za chrbtom, keď sa otočila. A zbadala to čo by nikdy neočakávala v svojom dokonalom svete. Zbadala hnedé, opálené telo a čierne dlhé kučeravé vlasy. Divné. Postava tak ženská a pritom v každom pohybu vyžarovala mužnosť. Zadívala sa do očí a spoznala tohoto chlapa,ktorý sa za ňou hnal naprieč celou dokonalou krajinkou.
Spoznala hlboký pohľad modrých očí,ktoré videli až do duše. Spoznala sladký úsmev jej nápadníka z reality. Nevedela prečo za ňou beží ani prečo ju vlastne oslovil.
Všetko dalo zmysel až keď ju chytil za ruku a do karamelových vlasov šepol : "Milujem ťa"
A zrazu sa všetko zmenilo. Slnko,ktoré sa usmievalo na oblohe sa zmenilo na žeravú guľu a rútilo sa priamo do jej dokonalej krajiny. V sekunde všetko pohltili plamene. Výraze v tvárach ľudí sa zmenili . Ruka,ktorá bola ešte pred pol minútou prepletená s tou jej zrazu zmizla. Stála tam sama v ohni. Všade bolo počuť čudné hlasy ľudí, ktorí zasa niekam utekali a kričali po sebe. Zrazu s ňou začalo niečo triasť. Vedela,že keď otvorí oči všetko zmizne a ona bude opäť na začiatku. Nechcela to. Nechcela o to prísť a začala premýšľať nad tým ako oheň uhasí a nastúpi znova do ružového autobusu, ktorý ju odnesie späť do sveta kvetov a kníh.
"Slečna prepáčte ja musím odniesť autobus do garáže!!"
Čože? Aký autobus? Vy nevidíte,že horí? Vás zaujíma len váš hlúpy autobus?
Cítila ako jej telom prechádza vlna hnevu. Jej svet umiera v plameňoch a ľudí zaujíma majetok? Musela vidieť kto jej to povedal. Musela vidieť tvár toho smrteľníka,ktorý dovolí aby o všetko prišla.
"Och, prepáčte.. Dlhý deň v práci.. Ja som asi zaspala ... "
To bolo jediné čo zo seba dostala keď pred sebou videla tvár nahnevaného vodiča,ktorý pred ňou stojí a, ktorý zjavne nevidel žiadne plamene či kvetiny. Len tam stál a snažil sa dokončiť svoju prácu aby v pokoji mohol odísť domov k milujúcej manželke a dať si pivo pred televíziou.
Zahanbená sa postavila a ťarbavými krokmi prešla ku dverám. Stlačila známy zelený gombík a otvorili sa jej dvere. Opatrne prešla 4 schody a vyzula si topánku.
Schválne či ostalo aspoň to teplo.
Nie chodník bol studený a mokrý. Striaslo ju. Nenávidí zimu. Obula sa a rýchlo si dala do uší slúchadlá. Ten chlap stále spieval o tom ako si predstavuje svoj vysnívaný svet.
Možno mal pravdu a nie je to až taká hlúposť hoci si sama uznala,že pravdu mala aj ona.
Návrat do reality je drsný.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
tequila
18. 10.októbra 2020 00:06
ja som myslel, ze to jezis za nou prisiel
Napíš svoj komentár