Neviem či mi vôbec niekto rozumie.
Neviem či si vôbec sama rozumiem.
Ale skúsim to.
Snáď niekto porozumiem mojim momentálnym pocitom.
Ublížil Vám už niekedy niekto tak strašne,že vás z toho bolelo asi všetko,tie slová vám stále zneli v hlave a jediné čo ste si želali keď ste to počúvali bolo aby ste sa nerozplakali?
Nie teraz.
Nie pred ním.
Že nie?
To závidím.
Keď mi to včera /pred kamarátom/ hovoril snažila som sa nepočúvať.
V hlave mi hrala pesnička. Naša pesnička. Snažila som sa sústrediť na text a nie počúvať tie hlúpe reči.
Neviem čo všetko včera povedal. Ale to čo som počula mi stačilo.
Áno mám veľmi vysoké ego a veľa ľudí mi to vyčíta. Nikdy ma nebolelo keď mi niekto niečo také povedal. Len som sa zasmiala a šla som ďalej.
Včera to bolo iné.
To,že nemám dobrú postavu, Že nemám fajnú "riť" ani veľké prsia mi je jasné to ma až tak nevzalo. Ale to ako opisoval ostatné dievčatá. To ako mi povedal,že mu je jedno,že sa môžme rozísť ale,že k nemu mám ísť spať,že nebude *** jediný kto sa so mnou vyspí (bludy) To už trošku bolelo.
Keď mi ale povedal,že nevie prečo sme sa dali dokopy a keď všetky moje tajomstvá,ktoré som mu kedy povedala povedal pre mňa cudziemu chlapcovi to už bolo fakt veľa.
Stále mi hralo v hlave "Sometimes I feel like I don´t have a partner" a modlila som sa k Bohu nech ma toho už zbaví, nech som doma a nech je toto celé len nepodarený sen.
Skutočne to bolo strašné.
Modlila som sa nech sa nerozplačem.
Keď už som pre slzy nevidela na cestu otočila som sa a skrátka som odišla.
Hlúpo.
Zbabelo.
Len čo som zašla za roh sadla som si na múr (to je mojim zvykom) zapálila som si cigaretu a vtedy to prišlo.
Viete stále keď sa niečo strašne udeje ja to samozrejme nezvládnem, musím si zapáliť, rozplačem sa, trasiem sa a vraciam.
Tak som sedela na múriku,plakala som, triasla som sa a príležitostne som videla svoje predchádzajúce jedlo.
Neviem či odišiel alebo nie. Bola hmla nič som nevidela.
V hlave som počula len svoje vlastné myšlienky a zvuk televízie z domu za mnou.
Keď som už myslela,že k tomu múru primrznem postavila som sa.
Nohy sa mi triasli ale domov som musela.
Nečakala som,že ešte ja budem zlá.
Vyčítať mi cigarety bolo asi úbohé.
Ale spravil to.
Nevadí.
Možno sa už takým narodil.
Čakala som,že si to uvedomí.
Uvedomil ale ja to stále beriem ako prázdne reči.
Ublížil mi.
A nevie ako veľmi.
Nevie čo pre mňa znamenal a ako mi ublížilo všetko to čo povedal.
Nevie ako to bolí keď počujete od osoby, ktorú milujete tak ako svoju vlastnú mamu, aký ste strašný a ako chce byť s nejakou inou,ktorá je taká "fajná".
Nevie to.
Ale neželám mu aby to pocítil.
Neželám mu nič zlé.
Chcem len nech si uvedomí,že to,že je so mnou nie je samozrejmosť a,že sa to môže zmeniť.
Nechcem od neho veľa.
Nechcem darčeky ani aby mi skladal básničky.
Chcem len cítiť,že ma miluje.
To skutočne chcem.
Len neviem či už nie je neskoro.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár