Stačí len vedieť plávať. Aj v slzách.

Už nepríde. On už nie. Čakám tu na neho v žiali. Aj keby prišiel, nevšimol by si ten smútok, čo zo mňa priam kričí. Nikdy si ho nevšimol. Je pravda, že vždy vedel, keď sa so mnou niečo dialo. Ale nikdy si nevšimol ten neskutočný smútok. A príčiny? Vždy ho zaujímali. Ale nikdy nevedel pochopiť, že to, čo myslím, cítim a niekoľkýkrát mu opakujem je skutočná príčina. Doteraz nechápem, čo chcel vždy odo mňa počuť.
Kládol mi otázky a ja som bola ticho.
Kládol mi otázky a ja som koktala.
Kládol mi otázky a ja som rozprávala.
Kládol mi tie isté otázky a ja som plakala.
Kládol mi tie isté otázky a ja som kričala.
Kládol mi tie isté otázky a ja som ho znenávidela.
Kládol mi tie isté otázky a opäť sme sa pohádali.
Kládol mi tie isté otázky a ja som si znova uvedomila, že on nie je ten, koho chcem mať navždy po svojom boku.
A predsa ho tu čakám. So smútkom na duši a so slzami v očiach. Nevedel by, že plačem. A možno aj áno.
Slzy splývajú s nočnými kvapkami dažďa. Stojím v tme, kráčam par krokov vpred, čakám, kráčam naspäť, čakám, otočím sa a......................pád. Tú priepasť som v tme prehliadla. Plačem a nebo plače so mnou. Ja už len čakám, či sa vo všetkých tých slzách v priepasti utopím.
A čo ak viem plávať? Priepasť sa zaplní vodou a ja šťastne vyplávam na povrch.

Škoda, že plávanie mi až tak dobre nejde....

 Úvaha

1 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu