Spontánnosti

Sedím doma
a sedí na mne
mrchavá
ťažoba sveta
a zrazu nečakaná veta
s otáznikom na konci
a spontánne áno
a idem tam, kde
pán Vladimír
predáva každé ráno
Nota Bene,
ale dnes tu nie je
a autobus mešká,
no je tu ona -
narodeninová
a sme hladní -
smer Miletičova
a sme smädní -
smer Ružinov
a čudná krčma,
kde čapujú skvelé
pivo do špinavých
pohárov
a kde hrá kapela
pre siedmych ľudí
zlé country,
no s veľkým
srdcom.
Je to bizarné
a je to skvelé,
lebo takéto
spontánnosti
hoja dušu a kosti,
keď sa potkneš
vo svojom živote,
či len na chodníku
pri Prievozskej.
A čakajúc na 202ku
horia ohorky
cigariet ako
výhovorky
a do toho
úsmev blondíny
z billboardu -
má fajn výstrih
a ja mám dèja vu,
už sme tu asi stáli,
v hlave s perejami
po návšteve kostola,
kde sme tíško
spievali a uznávali
Dionýzosa.
Áno, verím vo
víne a v jeho
nevine, lebo to bolo
poetické a milé
a asi tak
na jeden a pol
promile
a kašlem
na formu, lebo
dnes ide o obsah
a radšej písať
neučesané
(ne)básne
o tom, čo mám,
než utrápené
prešpekulované
„veľdiela“
o tom,
čo nemám.

 Báseň

17 0 0 0 4

Komentuj

6 komentov k blogu