Niečo mi v tej izbe nesedelo, no nevedel som prísť na to čo? Rozhliadol som sa po izbe. Zastavil som sa pri Kubovi. Striedal emócie jednu za druhou. Najskôr strach, asi preto, že nevedel čo mi uvidí v tvári, potom prekvapenie, ľútosť a nakoniec smútok. Bolo to fakt čudné, no teraz sa mi to nezdá byť dôležité.
Keď som sa poobzeral po izbe, stále som nevedel prísť na to čo mi tu chýba.
Potom sa ozval unavený, ženský hlas od dverí: -Nechcem byť nezdvorilá, ale vy ste kto?-
Už viem. Luckini rodičia. Ja som sa na ňu len tak díval neschopný reči.
-Prepáčte my sme Luciini spolužiaci. Sme sa dopočuli čo sa stalo a tak sme ju prišli pozrieť ako sa má.-, zachránil ma Jakub tým, že zahovoril túto situáciu.
-A odkiaľ ste sa to dozvedeli? Ešte som to ani do školy nestihla oznámiť.- vypytovala sa ďalej.
-Bolo to večer v správach.-
-Naozaj?- nedôverčivo sa na nás pozrela.
-Naozaj.-
-No dobre.-
-Má aj niake vnútorné zranenia, alebo len to čo vidím?- spýtal som sa.
Len? Bože ja som debil. Len zlomená noha. Len zlomená ruka. Len narazená hlava. Mal som radšej byť ticho, pomyslel som si.
-Doktor povedal, že nič vážne sa nestalo. Sedela vzadu, čiže skončila najlepšie.- upokojila ma Luckina mama. Odľahlo mi.
-To je dobré.- okomentoval Kubo, keď som tak nespravil ja.
-Je mi ľúto chlapci, ale asi pred pätnástimi minútami zaspala,- oznámila nám a s povzdychom si sadla do kresla.
-To nevadí. Prídeme zas zajtra,- povedal Kubo a začal ma ťahal ku dverám. –Dovidenia,- pozdravil Kubo a štuchol do mňa. Ja som zamrmlal niečo v tom zmysle.
-Len tak náhodou. Nemali ste byť v škole?- spýtala sa nás namiesto pozdravu.
-Dnes sme mali ísť na exkurziu do múzea a tak sme si spravili mi dvaja takú malú exkurziu po nemocnici.- odpovedal Kubo s úsmevom. Dnes to Jakubovi nejako myslí.
-Aha. Tak sa majte chlapci.- odzdravila nám.
A tak sme išli na ďalšiu exkurziu, tento krát po našom byte. Ja som sa medzitým spamätal a začal normálne uvažovať. Chyba! Začal som rozmýšľať nad tým, čo by sa stalo, keby sedela vpredu.... Bože na toto nesmiem myslieť, bo sa zbláznim. Radšej si pustím MP4, povedal som si a so slúchadlami v ušiach som si ľahol do postele.
To bol zas deň.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
lucyly
20. 3.marca 2010 20:55
čakám na pokračovanie
2
waaa stále počúvane MP4 závyslák na hudbe ako ja ^^ nyaaa další diel a rýchlo ^^
3
Napíš svoj komentár