Vánok

Otvorila okno
chladný vánok prebehol jej po tvári,
skvelý pocit pre ňu bol to,
pozrela sa do dverí...

Len kúsok chýbal jej,
aby vybehla von
a bola aspoň chvíľu ako on,
stačilo vzlietnuť len...

Ten vánok nádherný,
bol tak krásne slobodný.
Po tom ona túžila,
cítiť slobodu chcela...

Roztiahnuť ruky a letieť svetom,
len tak plynúť, nič nerobiť.
Nechcela cítiť smútok, bolesť, nič...

Možno tak lásku cítiť by chcela,
no nemožná to bola vec,
keď toho, s kým zdieľať ju mohla,
toho vzal jej chamtivý, zlý svet.

Chcela uniknúť odtiaľto,
svet plný zloby bol to,
plný smútku a neprávosti,
až ju z toho mrazili kosti.

Vánok chladný bol,
príjemne osviežoval tvár jej,
jej slzy ochladil,
jej pery zamreli v pohybe, líca stuhli jej.

Vtom ho uvidela,
jeho, ktorého už ani nečakala.
Koľko sĺz za ním vyronila?
A teraz sa zjavil, v ústrety sa mu rozbehla.

Ďakujem, vánok, ďakujem,
že doniesol si mi,
toho, za kým dlho smútila som,
teraz môžme byť konečne spolu šťastní.

 Báseň

3 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu