Sú knihy písané až tak presvedčivo alebo ja som až tak empatická?

Takže..som maniačka na knihy ,veľmi rada čítam..Dokážem sa tak pohltiť do deja,že niekedy mi chvíľku trvá,kým sa spamätám a preberiem do svojej reality.

Viem,že aj iní čitatelia prežívajú s hrdinmi ich radosti,starosti,ich pády a vzlety...

Aj v skutočnom živote som dosť empatická...Vidím napríklad malé dievča,a iné deti ako sa jej smejú..Cítim poníženie a zúfalstvo,to čo asi cíti ona...Preto aj keď čítam knihy,dosť veľmi sa vžívam do situácie hrdinu..Niekedy ma až štve,že prečo to neurobí takto ,však to čo robí,je zlé,je aj iná cesta!!...A tak Trochu viac to prežívam...Keď je hrdina smutná,som smutná,keď sa teší,je to fajn..Keď zažíva niečo vtipné,alebo ej svedkom nejakej zábavnej udalosti,tak sa rehocem jak blázon...
Keď sa mu/jej ublíži,strasie ma od bolesti...

Teraz ma to tak napadlo,lebo čítam Nov ..Čítam akurát ten úsek,ke Edward Bellu opustil..Ja som tak revala. .Úplne som sa cítila,akoby som tam namiesto nej stála v lese, a pozerala na sa strom,ktorý sa ešte kýval v dôsledku Edwardovho rýchleho behu. Pozerala sa na les zaslzenými očami.Chcela utekať a kričať....Keď som odišla od knižky a prišla sem,mala som chuť dať si smutný status,alebo niečo také..Až o chvíľku mi trklo,že \"Čo som taka smutná?Však sa mi nič nestalo...\" A trtlo mi iba,že Edward odišiel... Proste som asi fakt dosť empatická...

 Denník

7 0 0 0 0

Komentuj

14 komentov k blogu