Rubrika - Priznania z minulosti - Dnes na tému: ako som bol lúzrom

Občas ma prepadne depka (nie v pravom pubertiackom slova zmysle) vyplývajúca z rôznych udalostí a faktov pochádzajúcich z mojej vzdialenejšej minulosti.
Nedávno sa mi to stalo opäť. Môj výraz stuhol a následne posmutnel pri pohľade do dôb dávno prežitých prostredníctvom starých fotografií. Dôvod bol prozaický. Hanba zatienila moje zmýšľanie pri pohľade na mládenca o zhruba sedem rokov mladšieho, nesúceho moje meno, priezvisko i zvyšok všetkého vrátane DNA. Skrátka na seba samého v zahanbujúcej podobe, akú som na seba brával vo svojej rannejšej mladosti.

Opísať sám seba bez toho aby som si nespôsobil ďalšiu červeň v tvári je neuveriteľne ťažké. Moje vychudnuté, pomerne bledé telo sa po ulici vždy nosilo akýmsi pohupujúcim sa štýlom ala struna. To samozrejme neviem z fotiek, ale výpovede svedkov sú v tomto smere viac ako usvedčujúce.
Prehliadnuc tú otrasnú postavu s odpruženým držaním tela spočinie zrak na hlave.
A veru kto by čakal, že tu si nebodaj vylepším reputáciu, bol by sklamaný. Veľmi sklamaný... miestami možno zhrozený. Okej, nepreháňajme. Veď chlapec s peknými krivými zubami objímanými zubným strojčekom zo železo-betónu, očami podfarbenými tmavými kruhmi nevyspatosti a vlasmi... kristove nohy (ako by kečo povedal), tie vlasy.
Podivne zakučeravené, miestami vynechávajúce, mastne vyzerajúce, vyzerali skôr ako nejaký recesistický výstrelok.

Inými a výstižnejšími slovami (bude stačiť i jedno), by sa takýto zjav dal nazvať jednoducho - lúúúúúzer. Nuž čo už. Pri všetkej hanbe ktorá vo mne je a zobudí sa vždy, keď niekto z mojich blízkych objaví nejaký z foto-dôkazov, musím svoju temnú minulosť akceptovať so sklonenou hlavou.
Svojím zjavom i obliekaním, ktoré už radšej opisovať nebudem (stačí ak si do googlu pictures napíšete - bezdomovec - a máte predstavu), som si zablokoval sebavedomie a tým aj prísun citov od opačného pohlavia.

A predsa nie tak celkom. I v dlhej ére nevedomého ubližovania svojmu egu sa našli také, čo sa im zrak na chvíľu zakalil a rozhodli sa hľadieť i do jadra škaredého káčatka. Za toto a za mnohé ďalšie im patrí nevýslovná vďaka, pretože v opačnom prípade, by som si možno časom aj začal ubližovať alebo čo...
Jedna z nich vydržala dodnes. Teda o jednej viem... ale niee, samozrejme, že len jedna z nich vydržala. Chce to veľa sily pestovať v sebe (niekedy i proti svojej vôli) niekoľko rokov cit k niekomu, kto ho trvale, chladne a občas možno i s potešením (ale nééé) odmieta. Z toľkých ale nééé, musí byť každému jasné, že dotyčná je registrovaná na tomto portáli.

Koreňom môjho problému je, že sa za seba proste hanbím. Celé moje schátralé ja, ktoré som musel posledné roky na novo budovať ma nenávidí za to akým som bol. Pravdou je, že som sa strašne zmenil a bolo to vďaka (kvôli) mnohým veciam v mojom živote.
I dnes možno na ulici stretnúť mnoho takých ako som bol ja vtedy. Čudný mladíci s nezávidenia hodným imidžom a podivným obliekaním. Dostáva sa im výsmechu, ktorý som ja naaaašťastie nezažíval. Možno sú aj šikanovaní. Predsa len doba je o čosi tvrdšia.
Chcem vás požiadať v mene lúzrov tohto sveta (i bývalých členov tohto klubu), neubližujte im a majte trpezlivosť. Každý raz nájde svoju cestu a znormalizuje svoj JA. Možno raz budú doktormi a od nich bude záležať život vášho dieťaťa a možno z nejakého vyrastie šibnutý vrah prostitútok a psíčkarov a bude od neho závisieť život váš... (resp. vášho psa)

p.s. - bozky a uznania posielame nicku Petka9

 Skutočný príbeh

6 0 0 0 0

Komentuj

14 komentov k blogu