UPOZORNENIE! Celý príbeh, vrátane postáv a udalostí v ňom sú vymyslené. Akákoľvek podobnosť s realitou je náhodná. Neodporúča sa čítať osobám mladším ako 15 rokov a ľuďom s nízkou dávkou tolerancie. Neobsahuje nijakú prevratnú myšlienku a len veľmi málo poučenia.
Množstvo ľudí si chráni svoj osobný priestor viac ako svojich priateľov. Na tom by možno v niektorých prípadoch nebolo nič také čudné, keby títo ľudia nemali akýsi zvláštny pud v prípade ohrozenia, či poškodenia spomínaného osobného priestoru, skonštruovať krutú a zákernú pomstu.
Skrátka akúsi satisfakciu pre toho zmrda, ktorý si dovolil ich ohroziť či znevážiť. Zväčša následne svoje myšlienky i činy úplne absoluticticky sústredia len na tej jeden jediný cieľ a sú mu ochotní podrobiť celú svoju osobnosť.
Ono sa to nezdá no takéto niečo nie je hrozbou len pre samotných poškodených po pomste bažiacich jedincov, no často to zasiahne i osoby ktoré sa práve v čase výkonu odplaty nachádzajú v ich okolí. No a keď sa držíme známej poučky - problémy tropia problémy, môžme sa tešiť na riadnu dávku adrenalínu.
Keď sme doobeda opúšťali nemocničné priestory všetci štyria, dúfal som že docent v noci vyspal všetko alkohol a spolu s ním ráno do záchoda vypustil i zvyšok zlosti na SBS-károv, ktorí ho večer predtým dostali pod starostlivosť červeného kríža.
Pohľadom na Bumbyho a malého Janka som skonštatoval, že dúfajú v to isté, no zrak docenta s veľkým leukoplastom cez pol huby (za ktorý sme sa mu mlčky dohodli radšej nerehotať) bol zvláštne zahmlený a nepreniknuteľný.
Chalani sa pustili do hádky o tom do ktorého mora tečie tá smradľavá riečka popri ktorej sme práve prechádzali a ja som si vzal nášho raneného bijca bokom.
, , Počuj, " oslovil som ho opatrne, , , k tomu včerajšku. Vyser sa na to, pozrieme futbal, popijeme a..."
, , Celú noc som nespal, " prerušil ma docent a až teraz na mňa uprel krvavočervené oči: , , celé som to premyslel. Vletíme tam na nich v noci, spolu s partiou okolo Fera a chalanmi z Dlhých dielov. Nebudú mať šancu ani si zasrať. Osobne si podám toho hajzla čo ma dorezal, " dokončil a prstom si prešiel po ofačovanej časti tváre. Oči sa mu divne leskli a výraz tváre bol dosť fanatický na to aby som vedel, že to myslí vážne.
Bolo mi jasné, že nemá význam mu protirečiť, pretože sa tam večer vyberie hoci aj sám. Presviedčať ho o nesprávnosti či nezodpovednosti jeho konania mi prišlo veľmi pokrytecké, keďže mi bolo jasné, že ja na jeho mieste by som reagoval tak isto, ak nie horšie... predsa len ten titul pred menom asi niečo znamená.
Slnko sa vyšplhalo na najvyšší bod na oblohe a pražilo na naše bledé sídliskové telá. Vyzliekli sme si teda tričká a pohoršujúc západoeurópsku verejnosť, vyvalili sme svoje tuky v jednom s terasovitých podnikov pri úzkej riečke. Piva v našich žalúdkoch pribúdalo a atmosféra sa konečne trochu uvoľnila. I docent čo to popil a bolo vidieť, že konečne prišiel na iné myšlienky. Na chvíľu som sa začal nádejať, že večer nastúpime spolu s ostatnými do busu a poberieme sa späť na Slovensko. Realita ale mala byť iná...
Keď sme sa konečne zdvihli z prútených kresiel bol už skorý podvečer. Vybrali sme sa krížom cez hlavnú ulicu, odkiaľ zneli belasé chorály o čosi hlasnejšie než z iných častí centra mesta. Pridali sme sa k malej skupinke slovanistov a vyspevovali svoje árie. Bola to krása, naozaj. Všade naokolo som spoznával chalanov zo štadióna či krčmy. Podávali sme si ruky a kolovali jednu dve plechovky piva. V teplom letnom povetrí všetko voňalo Európou a jej futbalovou atmosférou.
Konečne sme dorazili k malému provinčnému štadiónu, ktorý bol na smiech dokonca aj nám, fanúšikom brázdiacim špinavé slovenské futbalové stodoly. Zaradili sme sa do nekonečného radu skandujúcich belasých, čakajúcich na lístky. Vpredu pri úzkej bránke sedel na malom múriku Fero - jeden z petržalského gangu, ktorý mal dosť silné kontakty na všetky zložky slovanistického tvrdého jadra. Kývol mi na pozdrav a začal nahlas skandovať: , , SBS jebal pes! SBS jebal pes! "
Sprvu som si myslel, že je to len prejav súcitu k našej večernej akcii, no vzápätí som zbadal niečo čo mi zovrelo hrdlo. Pri bránke totiž strážila pätica chlapcov v žltých vestách SBS, pričom minimálne traja z nich celkom iste strážili i včerajšiu diskotéku. Dúfať, že si to docent nevšimol bolo trúfalé, bláznivé... nepravdivé.
V nasledujúcej chvíli vzduchom preletela pivná plechovka a dopadla niekde medzi zúrivo vyzerajúcich sbskárov. Tí v momente uzavreli priechod na štadión a telami ho i zablokovali. Reakcia pripitých slovanistov bola okamžitá. Dav sa začal tlačiť a akčný jedinci zozadu robili vlnu, ktorá vpredu narážala na zaháňajúcich sa hlavohrudiarov. V ich rukách sa v momente objavili obušky, ktorými dávali do laty najbližšie stojacich.
V mihu malo zo dvadsať ľudí kapucne cez hlavu, prípadne šály cez pol tváre a v rukách kadečo, čo sa práve váľalo po zemi. Osobne som zvolil dlhú drevenú latu a už som sa pretláčal dopredu. Netrvalo dlho a prvá línia sa skladala čisto z ozbrojených fanatikov. Začal sa neľútostný boj, v ktorom sme jednoznačne ťahali za dlhší koniec a to i vďaka obzvlášť šibnutému jedincovi so železnou tyčou, ktorý ako jediný ani na chvíľu neustúpil ani o krok. Mohli sme len hádať o koho išlo...
Chytil som jedného z ochrankárov za golier a len tesne som uhol pred tvrdým teleskopickým obuškom. Druhou rukou som ho päsťou priklincoval k malému múriku a podkopol mu obe nohy. V mihu sa zrútil k zemi a druhá vlna bojovníkov sa k nemu nahrnula ako osy na sladké. Druhá vlna sú zväčša chuligáni podporujúci prvú vlnu no sú to zároveň i tí čo ustupujú ako prví, keď sa im zdá, že boj je prehratý. Najčastejšie sa takto nahŕňajú na tých súperov čo sa nejak ocitnú na zemi. Nikto otvorene nehlási príslušnosť k druhej vlne, osobne totiž poznám množstvo chulošov, ktorí takýchto neznášajú.
Rana z boku ma prerušila zo zamyslenia a sám som sa ocitol na zemi. Hlava mi trieštila no od prípadného dokopávania SBS-kármi ma zachránil docent so železnou tyčou, ktorý ich zahnal do úzadia. Postavil som sa teda na rovné a chcel som sa vrátiť do boja, keď som si uvedomil, že stojím rovno vedľa bránky, z druhej strany podopieranej dvojicou vyplašene vyzerajúcich ochrankárov. Okamžite som začal kopať do miest, kde sa zdala byť najslabšia a v mihu som takto inšpiroval ďalších minimálne desať slovanistov. Bránka razom zapraskala vo švíkoch a rozletela sa na dve strany. Jej strážcovia na druhej strane len vyplašene ustúpili z cesty a stádo belasých sa s divým revom ako tupé zvery vrútilo dnu, kde okamžite obsadilo najbližšiu tribúnu.
Chvíľu trvalo kým sme sa skonsolidovali a postretávali. Docent vyzeral oveľa spokojnejšie než keď som ho videl naposledy a radšej som sa ho nepýtal ako dopadol jeho osobný boj s dotyčným SBSkárom. Malý Janko kdesi stratil jeden z dvoch svojich umelých zubov no teraz sa tomu len prihlúplo rehotal. Bolo viac ako jasné, že až vytriezvie a vyprchá z neho i eufória z víťazstva v tejto bitke, bude strašne nasratý. Bumby bol akýsi zamĺknutý, pričom časom vyplynulo, že je to predovšetkým pretože sa kvôli svojmu väčšiemu objemu tela dopredu pretlačil až keď bolo po všetkom. Poslali sme ho teda po pivá, nech osamote príde na iné myšlienky. Po ľavom boku sa mi zjavil Fero, ktorý utrpel pekný fokel po oko. Napriek tomu vysmiaty od ucha k uchu postrčil každému z nás svetlice a dymovnice.
Futbal začal, pričom sme to ledva zaregistrovali. Stále sme preberali udalosti z predchádzajúcich pár minút a osobne som bol veľmi rád že docent má svoju vendetu za sebou. Teraz sa môžme sústrediť už len na pivo, fandenie a fucik.
Ako veľmi som sa ale mýlil som zistil už krátko pred koncom polčasu. Na opačnom konci sektora sa zrazu zjavilo zo desať policajtov a tlupa SBS-károv z čerstvými krvavými ranami. Bolo viac ako jasné, že idú bonzovať. Fero neváhal odistil dymovnicu a hodil ju do stredu sektora. Vzniknutá clona spôsobila chaos a belasú radosť. Slovanisti začal skákať a spievať jeden z obľúbených chorálov, čím znemožňovali tamtým dostať sa k nám. Pozrel som na chalanov a vytiahol som z pod stoličky svetlicu. Ostatní ma napodobnili a už o malú chvíľu sa tribúna i trávnik pod ňou zmenili na pyrotechnickú prehliadku. V momente sme preliezli nízky múrik, vzápätí i o čosi vyšší plot a opustili priestory štadióna. V pätici sme prebehli cez ulicu a zmizli medzi záhradkami rodinných domov.
Rozhodli sme sa dostať kúsok za mesto a počkať tam na náš bus, keď sa bude vracať z futbalu. Posledné o čo sme totiž mali záujem boli opletačky s miestnymi fízlami.
Zostávalo nám na to niečo vyše hodiny a úprimne, vôbec sme netušili kde sme.
Vymyslený príbeh
Komentuj
4 komenty k blogu
1
johnysheek
25. 3.marca 2009 15:53
okomentujem i toto, ale neviem co dodat k tym predchadzajucim komentom
3
Budem sa opakovat, ako pribeh je to skvele napisane, to klobuk dolu, ale zial myslim ze aj realita je priblizna tu spomeniem moj osobny nazor, resp otazku...co maju takyto (fanusikovia?) spolocne s futbalom?
4
@keco - častokrát bohužiaľ oveľa viac ako bežný ,,fanúškovia" na našich štadiónoch, ktorí si zoberú tekvicové jadierka na tribúnu a zvukom lúskania a prežúvania tvoria ,,fantastickú kulisu". Je na zaplakanie, že práve tí, ktorých sa snažíme zo štadiónov vyhnať pre výtržnosti a pod. sú zároveň tí jediní ktorí tam neoddeliteľne i patria
Napíš svoj komentár