Keď sa konečne odhodlal konať, vstal a prešiel k dverám Ivinej izby. Nadýchol sa a zaklopal. Ticho. Nijaký zvuk nevyšiel spoza dverí a nič nenavrávalo, že by niekto za nimi mohol snáď byť.
,,Iva?" vyslovil jej meno: ,,je mi to všetko strašne ľúto. Naozaj," začal a oprel sa hlavou o zárubňu: ,,nemám veľa času, nechcem nič Iva, nič viac než len to aby si mi odpustila. Pokúsila sa odpustiť," dodal, keď sa na chvíľu zamyslel nad tým čo žiada: ,,nemusíš mi nič hovoriť. Len vedz, že strašne ľutujem, všetko čím som ti ublížil. Čím som vám všetkým ublížil... Viem, že to potrvá a veľmi ma bolí, že ak mi raz niekedy aj odpustíš, ja už sa to nikdy nedozviem," zasekol sa lebo hrdlo sa mu zase začalo záhadne upchávať a oči zvlhli. Rýchlo sa spamätal a pokračoval: ,,chcem aby si bola šťastná i potom čo odídem. S niekým kto si ťa zaslúži... viac ako som si zaslúžil ja. Idem dnu, dobre?" trochu dôraznejšie dodal, keď sa pre svoje kajanie začal sám sebe hnusiť a stlačil kľučku. Na počudovanie sa dvere otvorili a on sa ocitol na prahu priestrannej slnkom zaliatej izby s posteľou uprostred. Prikrývky na nej boli zhužvané a svedčili o fakte, že donedávna do nich zúfalo plakala ich majiteľka. Po tej však nikde nebolo ani chýru. George nechápal ako mu mohla prekĺznuť poza chrbát keď sedel pod gaučom a ujsť von.
Nemalo význam ďalej zotrvávať v jej byte, z ktorého teraz sálal nezvyčajný chlad.
Vyšiel teda von a zamyslel sa. Prakticky vyčerpal svoju plytkú studnicu ľudí do ktorých vkladal nádeje. Ak mal plán A tak mu bolo jasné, že práve padol. Zostávalo mu niečo okolo polovice dňa na plán B, ktorý ešte vôbec nemal vymyslený.
Mnohokrát v živote sa už s kamarátmi rozprával o tom, čo by robili keby sa teraz dozvedeli, že majú pred sebou posledné hodiny života. Zatiaľ z tej dlhej škály nezákonných a nemorálnych možností nevyčerpal ani jednu. Chcel svoje posledné hodiny stráviť úplne inak. V kruhu blízkych priateľov či rodiny. Problém ale bol, že tento kruh už dávno sám zničil. Vlastne nijaký takýto kruh neexistoval a udalosti posledných hodín mu to len dosvedčovali. Nevedel čo robiť, no mal dojem, že jeho podvedomie sa už samo rozhodlo.
Smer jeho krokov bol jasný a keď si o päť minút objednával poldeci v malej krčme oproti Ivinmu domu, bol si istý, že tu pri tomto zaprášenom stole s fľakmi od ohorkov dnes aj ukončí svoju životnú púť. Toto miesto a celý tento koniec jeho života na mieste tak úbohom a špinavom bol presne taký, aký si zaslúžil. So všetkými poctami a salvami z diel v podobe grgania kadejakých bezdomovcov.
Pri šiestom poháriku cítil ako sa mu alkohol rozlieva do tela a skamaráťuje s nebezpečným jedom v jeho žilách. Ktovie, či takáto konzistenicia nezabezpečí jeho ešte predčasnejší predčasný odchod zo sveta živých. Keď platil za siedme poldeci, trasľavými prstami vyberajúc bankovku z peňaženky, vypadla z nej i akási zožltnutá poohýbaná fotka.
Vzal ju do dvoch prstov a priložil si ju až takmer k oku. S úsmevmi z nej na opitého Georgea hľadeli dvaja chlapci vo veku asi desať a osem rokov. Jeden z nich bol on. A ten druhý... tak s tým sa nevidel už dobrých osem rokov. Jeho mladší brat, večný terč posmeškov a mlátenia. Už z fotky bolo zrejmé, že svojho staršieho brata drží okolo ramien, len preto že si to tak želala fotiaca matka. V pätnástich sa Lucas, jeho jediný súrodenec, po prvýkrát v živote vzoprel svojmu staršiemu bratovi, potom ako ho zo srandy zavrel na celú noc do kufra auta. Vtedy sa strašne pobili a povedali si veľa škaredých vecí, za ktoré sa s odstupom času George i napriek svojmu cinickému charakteru hanbil. Výsledkom toho bolo, že Lucas odišiel študovať na internátnu školu, z ktorej sa domov nevracal ani len na prázdniny. Georgeovi to bolo úprimne jedno, veď napokon sa tým z neho stal rozmaznávaný jedináčik, z čoho mu plynuli mnohé výhody...
Keď si na to s odstupom času niekedy spomenul, vždy sa na tom dobre bavil. Takisto ako sa bavil na fakte, že Lucas po dokončení školy odmietol finančnú podporu rodičov a pokúsil sa postaviť na vlastné nohy sám. Posledné čo o ňom vedel sa dozvedel od jedného zo svojich známych, ktorý mu zadúšajúc sa smiechom oznámil, že mladší Santos pracuje v jeho továrni ako montér turbochladičov. Spolu sa na tom vtedy náramne zabávali a za peniaze, ktoré potom Lucasovi spolu zrazili zo mzdy aj ožrali.
Teraz mu z toho bolo zle. Tak zle, že v zmiešaní so vstrebaným alkoholom mu to spôsobilo značné žalúdočné problémy. Mal čo robiť aby sa nepovracal sám so seba a tak radšej vybehol von. Pripitý no s jasným cieľom nasadol do auta a naštartoval.
Slnko už dávno prešlo do druhej polovice svojej púte, keď sa sliepňajúc hnal diaľničným obchvatom do južnej, chudobnej časti mesta. Bolo mu jedno, že ohrozuje ostatných šoférov, sebeckosť mu bola celý život prirodzená, momentálne nevidel dôvod, prečo by mal konať inak...
Chvíľu mu trvalo kým v starej tehelnej zástavbe našiel ten správny vchod s ošúchanou menovkou ,,Santos" na dverách. Zazvonil a rovno aj skúsil či nie je otvorené. Kľučka opäť raz povolila a on vpadol dnu. Pozviechal sa zo zeme a tvárou sa ocitol zoči-voči prekvapenému bratovi. Takmer by ho ani nebol spoznal, tak veľmi sa zmenil. Dávno stratil tie bucuľaté črty tváre a svetlé oči nenávratne vybledli. Na sebe nemal uhladenú košieľku a rozkošného motýlika ale starú zaolejovanú flanelku.
,,George?" zareagoval chladne, akoby svojho brata už dlho očakával, ,,čo tu chceš?" vyzeralo to akoby od nepríjemnej hádky s bitkou uplynulo len pár hodín a nie osem rokov.
,,Lucas!" oslovil nahlas mladšieho Santosa a spitý sa podoprel o malú skrinku: ,,k tebe fom bol najväčšia kurva zo-zo šeckých," takmer nezrozumiteľne mlel a snažil sa pritom hľadieť bratovi do očí, ,,teraf skapíňam a veru...," zapotácal sa, ,,tak mi treba!" dokončil a vytiahol z náprsného vačku peňaženku a hodil ju na skrinku.
,,Šeky, karty, kontá, autá, domy...," vymenoval, zaštikútal a ukázal na peňaženku, ,,všeeeetko je to tvoje. Všetičko všetko," dodal a hodil na skrinku i kľúče od bytu a auta.
Lucas vyzeral absolútne šokovane. Vôbec netušil o čo sa v tejto chvíli jedná a či to nie je len ďalší nechutný žart jeho staršieho brata.
,,Tak," vystrel sa George do takej výšky, akú mu len jeho stav dovolil, ,,mám ťa rád braček a prepáč mi všetko čo som ti kedy spôsobil."
Nahmatal za svojim chrbtom kľučku, potlačil ju a vyšiel von.
,,Teraz," zapotácal sa a rukou sa zachytil o pouličnú lampu, ,,si idem konečne pozrieť západ slnka. A to bude to posledné čo uvidím. Zbohom!"
Kývol rukou nesústredene k Lucasovi, stále meravo stojacemu vo dverách a tackavo sa vybral v ústrety slnku, pomaly sa nakláňajúcemu k povrchu zemskému...
Vymyslený príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
keco
26. 2.febuára 2009 12:19
Ten koniec chcem este dnes citat
2
tiež sa neviem dočkať poslednej časti.. očakávam (tipujem) veľkú melanchóliu...
Napíš svoj komentár