O tom čo neznášam - Aupark Life Style Bratislava

Na tento blog som si robil upútavky nepriamo už aspoň v dvoch predchádzajúcich a tak, keďže som človek s výčitkami svedomia a tie ma ťažia, odbremením sa napíšem ho konečne. Aspoň sa uvoľní kapacita v mojej hlave a budem sa môcť opäť pustiť do písania nejakých normálnych veci, pri ktorých sa nerozčúlim.

Aupark. Slovo, pri ktorom sa Žilinčanom či Košičanom zjaví pred očami vidina rozbúraného centra mesta a budúceho nákupného super strediska. Bratislavčan má predstavu už niekoľko rokov oveľa konkrétnejšiu. Skleneno, železo-betónový komplex do seba zapadajúcich budov tvoriacich štruktúru veľké strediska nákupu, zábavy, trávenia voľného času... V tieni veľkých košatých stromov sadu Janka Kráľa z ktorého si neustále on či jeho susedia ukusujú a je otázne, dokedy tam vlastne bude sad existovať, a či sa jedného dňa nezmení len na malú oázu zelene uprostred Auparku, tak ako je Central park oázou v srdci New Yorku.
Som človek ako každý iný i keď možno trochu odlišný svojim spôsobom života od bežného mestského. Tiež si raz za čas (v mojom prípade veeeeeľmi dlhý čas) potrebujem kúpiť niečo na seba a tak svoje kroky namierim do centra nákupného života, ktoré je mi dopravou hádam najviac poruke - do Auparku.

Už vstupom cez presklenné dvere tohto komplexu sa ocítate v novom svete. Svete blahobytu, primeraného bohatstva a bohémskeho štýlu života (ten mimochodom vyznávam tiež, no úplne v inej podobe). Všade naokolo sú ligotavé výklady, ktoré jednoducho upútajú. Na tom napokon nie je nič zlé, veď je potrebné navodiť človeku nákupnú atmosféru a chtivosť po tovare.
Čo však zarazí normálne zmýšľajúcu osobu sú tí ľudia. Všade naokolo sú jednoducho dokonalí ľudia. Namaľované dievčiny sa promenádujú hore dole akoby bez konkrétneho cieľa, raz za čas nakuknúce do nejakého z obchodíkov. Vyčesaný chlapci v pásikavých pulóvrikoch s trčiacim límcom košele a krokom ala orangután (to je ten keď máte dojem akoby mali raz na jednom a raz na druhom ramene nejaké závažie a pri každom kroku sa musia tak čudne prehnúť do boku), flákajúci sa v pätách každej krajšej čičiny, prípadne posedávajúcich v malých kaviarničkách.
Niekedy nedokážem celkom dobre pochopiť ako môžu tak dokonale vyzerať, akoby práve vyšli z brány, vynechali veterné počasie vonku, tlačenicu v autobuse a... a sakra kde nechali bundy? Je pochopiteľné že mnohí sa dovezú autami, no čo tí mladší? To ráno zavelí mame, že ide do auparku a tá ho tam cestou do roboty hodí?
Možno to znie neuveriteľne, obzvlášť vám čo nepochádzate priamo z tohto mesta, no Aupark life style naozaj existuje. Sú medzi nami ľudia, ktorých hobby je toto nákupné centrum.
Tak napríklad stredná škola. Moja poobedná činnosť sa odohrávala poväčšinou niekde vonku, či už na ihrisku, alebo v lese hneď za sídliskom. Občas som zaskočil do mesta, prejsť sa v jeho historických uliciach, prípadne v nejakej študentskej kaviarni podebatovať s pár ľuďmi o živote, škole, dievčatách...
To keď som započul rozhovor chalanov z vedľajšej triedy, nemohol som uveriť vlastným ušiam:
,,Počuj, čo máš po škole?\"
,,Nič, prečo?\"
,,Idem do auparku, ideš?\"
,,No jasné, len sa skočím domov prezliecť...\"
Keby raz. Keby iba v jeden deň, že si tam šli niečo kúpiť, pozháňať, či do kina... No tento rozhovor som zachytil niekoľko krát do týždňa. A keď som sa nebodaj zjavil v tomto úspešnom nákupno centre osobne, naozaj som nikdy nemal problém ich tam nájsť.
Stretnúť sa s nimi a ich auparkovým imidžom bolo náročné na psychiku, keďže počas rozhovoru, ktorý vyzeral akoby sme sa nikdy predtým nevideli (,,nazdar, čo jak sa máš?\" wtf? veď sme sa doobeda stretli na záchodoch pri cigaretke - ps ja nefajčím). Zároveň sa neustále ponad moje rameno zdravili s naokolo prechádzajúcimi podobne zameranými ľuďmi a tak vypadnúť z tejto spoločnosti bolo viac než vyslobodením.

V dnešnej dobe sa situácia okolo aupark life stylu ešte zhoršila. Najnovšie ju totiž začali preferovať i deti vo veku nižšom ako je 16 rokov a jeho úroveň ešte viac utrpela (otázne je či tam nejaká niekedy bola, no to nechám na každom z vás). Ich činnosť sa okrem poflakovania rozšírila i o pokukávanie, až očumovanie. Sopľane v hello kitty handrách držiac sa za ruky, zaberajúc pol promenádového priestoru čumia po starších chalanoch a to buď to v pozitívnom slova zmysle, kedy počas tých piatich sekúnd čo idú okolo neho, prežívajú zborovo platonickú lásku, alebo v negatívnom zmysle, kedy si jedna z nich niečo nahlas vykríkne (napr. hen aký ma mikrofón na hlave - narážka na účes, alebo hen čo má navlečené - narážka na oblečenie) a ostatné si strčia päste do papúľ a dusia smiech a rešpekt k tej najodvážnejšej rebelantke z partie. Pokračovanie je v oboch prípadoch rovnaké, meter za vami sa ozve obrovský neviazaný rehot a ich drobné bradavky stoja vzrušením z ďalšieho prežítého auparkového dobrodrúžstva.
Aby som nebol šovinista, v nižšom veku sa v priestoroch strediska zjavujú i chlapci. V obrovskej väčšine sú to mladý pseudoraperkovia. Ich banda je občas obohatená o jednu mladú babenku, ktorú niektorí z nich, budúci kanec bandy, zviera v tuhom objatí a občas jej vlepí bozk plný auparkovej pózerskej lásky. Zvyšok partie robí svojimi útlymi ramenami koridor na prechod do lukratívnejších častí auparku (ktoré sú bohvie kde, pretože tento typ dilinkov som ešte usadených nevidel). No a pokukovanie vytunované do očumovania sa vyskytuje i v tomto prípade. Zúžené oči podgurážené doma dopozeraným agresívnym klipom 5O centa, dávajú tušiť že mládenci sa cítia a idú si chrániť svoju ulicu, svoju štvrť, svoj Aupark life style. Gánia po vás nech máte akýkoľvek vek. Ste ohrozením. Prečo? Neviem... ba čo je horšie, ani oni nevedia. Nedajbože keď máte so sebou ešte peknú priateľku. To si idú oči vyočiť a tvária sa ako tie ich malé penisy ešte pár rôčkov schované v bujnom poraste ohanbia, vstávajú a chcú robiť šarapatu - no bububu. Popravde v tomto prípade mám chuť rozdávať facky na tie prihlúplé ksichty, no za prvé nie je na to reálny dôvod (chýba skutočne neodškriepiteľný dôvod) a za druhé, za každým drsne sa tváriacim krpcom vždy stál nejaký veľký nabúchaný debil, ktorému sa tamten bude utekať žalovať.

Čiže toľko k tomu. Tieto deti sú trosky. Nepoznajú radosti bežného života. Pritom by stačilo fakt málo. Či už kúpiť si v tom Auparku futbalku a ísť si kopať niekam za dom, alebo sa vyviezť kúsok za mesto do viac prírodných častí a užívať si i života mimo betónovej džungle. Viem, že im to imidž zrejme nedovolí, no rovnako tak viem, že moje deti budú vedené ďaleko, ďaleko od upadnutia do predčasnej smrti spôsobenej hnitím v podobných dierach ako je Aupark...

Ďakujem za pozornosť a vyjadrujem peace a mier v duši tým čo toto stredisko využívajú zbežne a len vtedy keď je potreba či zlé počasie na všetko ostatné...

 Záchod

27 0 0 0 0

Komentuj

36 komentov k blogu