Keď sa cítite stratený sám v sebe, vo svete, keď viete, že by ste mali urobiť krok vpred, ale bojíte sa, že sa vám podlomia kolená?
Keď máte šancu urobiť zmenu, ale nie ste si istí, či ste na ňu pripravení?
Keď jediné, čo sa vám odráža v mysli sú kvapky dažďa dopadajúce na parapet a nostalgické spomienky, ktorých sa chcete...potrebujete...zbaviť?
Ale ako?
Uvedomujete si, čo všetko to obnáša. Dochádza vám, že musíte spolu s nimi zahodiť kus seba, časť svojho života, ktorá vám bude chýbať. No možno práve to vám pomôže znova nájsť samého seba. Preniesť sa cez bolesť, nostalgiu a frustráciu a znova začať žiť. Alebo vôbec začať žiť. A čo je najťahšie; zabrániť spomienkam, aby sa vrátili.
Musíte skrátka niečo obetovať, niečo, čo sa s vami nieslo dlhú dobu, niečo, bez čoho ste si svoj život nevedeli predstaviť. Niečo, o čom ste si mysleli, že to nikdy nedokážete opustiť. To niečo vám teraz poslúži ako prostriedok k tomu, aby ste sa mohli konečne spokojne nadýchnuť.
Prečo to tu vlastne píšem?
Pretože keď sa človek ocitne medzi dvoma mlynskými kameňmi, vždy sa snaží vybrať si to menšie zlo. No v tej chvíli mu možno nedôjde, že nech vyberie čokoľvek, jednako niečo stratí.
Preto sa musíme vedieť obetovať pre svoje vlastné dobro.
Preto musíme byť otvorení novým zajtrajškom.
Preto, aj keď začíname klesať, musíme mať silu urobiť krok vpred.
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
1
orphanka
14. 5.mája 2014 11:19
super ale skor by som povedala ze nezabudnes ...preto to treba prijat ap ozriet sa na to z ineho uhla pohladu a strach je dost velky faktor ktory nas vo vsetko ovplyvnuje ..a najlepsie na tom je ze je iba v nasej hlave iluzia
Napíš svoj komentár