Pssst...!! (naše malé tajomstvo)

Psst!! Už ho počujem. Prichádza. Bojím sa. Schovám sa pod paplón. O pár sekúnd sa odokrýva a ja vidím tie krásne svietiace oči a prenádherný úsmev. Šepká mi do uškaa, aby som sa nebála, že všetko bude dobré. Hladká ma po vláskoch. Povie mi, aby som sa posunula, že si chce ku mne lažkať. Odsuniem sa na kraj postele. Pritisne si ma a otočí k sebe. Hľadí mi do očí a znova opakuje tie krásne slová s takou nežnosťou, jemnosťou a opatrnosťou ako to dokáže len rodič. "Neboj sa. Nič sa ti nestane. Ja to nedovolím. Nikto ti neublíži." Začína ma hladkať po celom tele. Stále mi hladí do očí. Vyzlečie mi košieľku. Teraz ma hladká po celom nahom tele. Dá si dole nohavice.

.....

O pár minút sa na mňa tie oči pozerajú znova. Vravia mi, že všetko bude dobré. Ten jemný hlas mi šepká, aby som neplakala, že to nič. Utrie mi slzy. Pohladká ma po vláskoch, pobozká na líčko, usmeje sa a zaželá mi sladké sny. Znova som začala veriť, že mi nikto neublíži, že ma ochráni. Len to nesmiem nikomu povedať ako ocko vraví. Je to naše malé tajomstvo. Oni by to nepochopili.

 Úvaha

0 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu