a ja ostanem navždy sama, opustená a stratená, ako vojak v poli.
Čo ak bude stále môj celý život len čiernobiely, bez farieb a potešení,
zostáva mi len čakanie na nikoho, a smutný pohľad zo strmej skaly.
Čo ak nie som tou, čo som bola, krásna, usmievavá a plná nehy,
v rukách zvieram vyblednutý list, je to moja posledná nádej, alebo sa mi to marí?
Čo ak ma už nikto nespozná, a ich spomienky sú iba veľké čierne diery,
pýtam sa samej seba, a občas mesiaca, ktorý leží na studenom mori.
Čo ak padnem na dno mojej bolesti, a nikto sa za mnou už ani neobzrie,
chcem len trocha citu a lásky, veď pre niekoho žiť, znamená naozaj byť.
Čo ak mi darmo rástli moje dlhé vlasy, a nikto mi ich nikdy nepohladí,
svet, si veľký, a tvoje diaľky nepoznajú hranice, ale čo z toho, si aj zlý a krutý.
Čo ak ma diví vlci roztrhajú na márne kúsky, a mne už nebude pomoci,
čo ak ma nechtiac zasiahne horúci lúč slnka, a ja zhorím na popol naveky.
Čo ak si vôbec nedokážem povedať, kto som, a za čím sa skrývam,
čo ak raz ukážem svetu svoju pravú tvár, navždy zmizne, alebo zostane stáť?
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár