Moja bolesť rastie každým dňom. Je to ako oheň do ktorého pridávate olej po kvapkách. Ja ho dusím svojím závojom lásky a odpúšťam vám stále dokola. Pritom nič nežiadam a ďalej trpím. No niekedy príde tá chvíľa, keď nestíham ten požiar hasiť a nastane výbuch. Skrývam sa v samote, aby som niekomu neublížila a pomaly zomieram. Ale po búrke výde slnko. A to slnko si ty Pane. Cítim tvoju prítomnosť aj keď si to neuvedomujem. Viem, že bez teba by som to nezvládla. Vstávam z ďaľšieho pádu poznačená modrinami. Ale to mi nevadí, pretože čím ťazšie sa mi ide, tím radšej pokračujem v ceste. Tak poďte démoni! Triafajte do môjho srdca vaše otrávené šípy! Ja sa nebojím. Mne to neublíži, ale ma to posilní, lebo viem, že on stojí pri mne. Tak poďte! Nezničíte ma!

 Denník
Komentuj
 fotka
domino  30. 6. 2007 16:05
velmi pekne napisane
 fotka
emmuska  30. 6. 2007 16:50
hm...napadne mi niektore frazy pripominaju moj blog...ale co uz...asi rovnake myslienky..-
 fotka
lulka1232  30. 6. 2007 18:04
nikdy som nevidela 17-rocne dievca nieco take napisat...ak je to tvoje dielo tak ti gratulujem.
 fotka
pepusa  8. 7. 2007 13:43
pekne
Napíš svoj komentár