Už pár hodín sedíš pri stole zhrbený pod lampou.
Snažíš sa zachytiť i ten najmenší detail tvojho najnovšieho kúsku.
Tvoje vrásky prezradia každú jednu myšlienku.
Ľahostajne odpiješ už chladnúceho čaju. Nevnímaš jeho chuť.
Vôňa škorice ti prekáža. Bráni ti plne sa sústrediť.
Chceš ju cítiť končekmi prstov, ktoré však schovávaš v bielej rukavici. Chceš ju privoňať, no jediné čo ucítiš je škorica a jablko,
Zmraštíš čelo.
Ešte viac sa pritisneš k lupe.
Tvoj nedokonalý zrak dokonalých očí je momentálne najspoľahlivejší zmysel.
Túžim aby som opäť v tebe zbudila toľký záujem.
Aby ma tvoje gaštanové oči skúmali bez žmurknutia.
Podvihneš obočie, ešte ju pár sekúnd študuješ.
Lupu vymeníš za pero.
Zbrkle napíšeš poznámku do koženého zošita ktorý som ti kúpila v Paríži. Tak veľmi si mi chýbal.
Počujem ako sa pero ryje do jeho listov, div nezlomíš hrot.
Dopíšeš kľučku, postojíš, bez bodky odhodíš pero.
Opäť sa jej venuješ.
Pamätám si, ako si zanechal všetko čomu si sa venoval vždy keď som vošla do izby. Stačilo aby som len prešla okolo a už si mal ruky okolo môjho pása. Jemne si mi bozkával vlasy, krk... Hladil si ma po tvári, hrudi, podbrušku....
Povzdychneš, si už unavený.
Jemne ju uložíš do púzdra a zamkneš šuflík.
Vstávaš, jedným pohybom zhasneš svetlo a dopíjaš už dávno vychladnutý čaj.
Zaspávaš, bez povšimnutia.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
bunnyboy
14. 11.novembra 2010 01:24
to je také krásne andie
Napíš svoj komentár