Nepamätám si dátum. Len viem, že to bol určite piatok a bol koniec zimy. Bolo okolo pol desiatej večer. Rozlúčila som sa s najlepšiou kamoškou a odišla som z mesta domov. Nastúpila som do autobusu so sluchátkami na ušiach. Neviem prečo ale ku dobrej nálade som si pustila depresívne pesničky.

Sadla som si na voľné sedadlo a premýšľala som nad minulosťou. Priala som si aby moja cesta autobusom bola čo najdlhšia. Vystúpila som o zastávku neskôr a išla som. Išla som pomaly. Nechcela som dojsť domov. Chcela som aby moja cesta domov bola nekonečná. V mp3ke depresívne pesničky naokolo trošku snehu, na oblohe tma. Chcela som ešte niekam ísť. Za ním!... Lenže bola mi zima. No to ma trápilo najmenej. Keby mi nebol zazvonil mobil a v ňom sa neozval mamin hlas, ktorá bola zvedavá, kde toľko som. Nebyť toho telefonátu, vrátila by som sa a išla by som za ním...

Prišla som domov. Smutná. Bez slov. Ešte ma aj starší brat vytočil!...Chcela som odísť z domu a nikdy sa nevrátiť. Zavrela som sa v izbe a bola som ako bez života. Bolo mi jedno čo sa deje okolo. Mp3ku som mala ďalej na ušiach a ľahla som si na posteľ...Ani neviem ako, no zaspala som

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár