Možno sa taká narodila, možno je to úchylne praskajúcou gumičkou :D

...alebo Ako môže skončiť snaha dievčaťa zaujať

Už som v živote urobila veľa nepremyslených vecí, ale povedať Silvovi, že po stretnutí s matfyzákom Mišom ho už nepovažujem za Counter Strike fanatika, bola jedna z najnepremyslenejších. Začal sa totiž zaujímať o to, kto je Mišo, nie preto, že by mal núdzu o kamarátov, skôr preto, že z nežného tónu môjho hlasu usúdil, že šlo o trapas.

No, každopádne, je to za mnou a ja sa musím sústrediť na iné veci...na písomku napríklad.

Pozvala som si domov na doučko známeho z vedľajšej triedy, čo spolu chodíme na semináre a už dlhšie po ňom poškuľujem. Ale nie priveľmi, nech nemám tik v oku. Nemohla som predsa nevyužiť šancu, keď otec nie je doma, aby ho podrobil krížovému výsluchu alebo aspoň svojmu patentovanému škaredému ty-malý-zmrd-pohľadu.

Ale nemyslite si, to, že rodičia išli na víkend k babke, neznamená, že tu k niečomu dôjde! Po prvé, ja som trapka poctivá a nezájdem ďalej ako k výmene čísiel a po druhé by sa to možno aj dalo, len by nás rušili výkriky z vedľajšej izby: „Natrel som mu to! Dostal to! UMRI!!“

Ja na make-up veľmi nedám, asi by som ani nestála o niekoho, kto sa na mňa obzrie, lebo mu lahodí pohľad na porcelánovú bábiku. Nič sa však nestane, ak si trochu natočím vlasy. Dokonca som aj poupratovala! (rozumej: odpratala zo stola dečku made by grandma a páchnuca ako grandma)

Došiel Silvo: „No, to sa mu bude dobre učiť. Bude kukať do papierov, aby ťa nemal v zornom poli.“
„Keby si sa trochu viac pohyboval v hmotnom svete, vedel by si, že toto sa nenosí na von, len sa to nechá 20 minút na hlave.“
„No, možno sa nevyznám v trendoch, ale viem, že je dávno viac.“

Na niekoho, kto sa „tak trochu zabudne“ pri telke 3 hodiny ten čas sledoval pomerne presne. Sakra.

Ozval sa zvonček. Poslala som Silva otvoriť a letela som do kúpeľne. Tých 20 minút som musela poriadne prekročiť, na hlave som totiž mala telefónne káble, aké nedostanete so žiadnym paušálom. Rýchlo som schytila gumičku, urobila drdol a vyšla von tváriac sa maximálne pohodársky.

Silvo už rozhodil komunikačné siete, lebo keď som vošla, spolužiak práve hovoril: „...mi hovor, aj ja mám staršiu ségru. O, ahoj.“
„Čau.“

PUK! = úchylný zvuk prasknutia gumičky

Moje kábliky sa rozprskli do všetkých strán ako chápadlá chobotnice a zaplnili celý priestor, ale asi sa to zdalo len mne, veď tam ešte ostalo dosť miesta na spolužiakov rýchly únik a na Silva smejúceho sa priam zdrogovaným smiechom a metajúceho sa na gauči.

Tak som sa vrátila k učeniu...čo mi aj ostávalo. A šlo to vcelku fajn, až na pár kučierok, čo mi padali do očí a nezmizli ani po umytí.

 Blog

1 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu