Nočná návšteva ...

Je tmavá noc. Vonku prší. Pozerám von oknom a vidím tancovať tiene stromov, v žiari krvavého splnu Mesiaca. Každý hrom a blesk pridáva na moje telo viac a viac zimomriaviek. Dážď je hustejší a hustejší. Každý jeho úder počuť v znení tónov tmavej noci. Lapám po dychu a bojím sa pohnúť. Bojím sa no neviem prečo. Dvere sú zamknuté a okná zatvorené. Čo ak si len nahováram, že je niekto alebo niečo v miestnosti? Srdce mi zviera až niekde v hrdle od toľkého strachu. Čo ak sa len bojím seba samej? Nie, áno, neviem si odpovedať. Niečo sa jemnými, letmými dotykmi dotýkalo mojej prikrývky. Pocítila som dych, ktorý bol chladný, nespútaný a vášnivý. Bála som sa otočiť a obzrieť sa, či si to len namýšľam alebo je so mnou v izbe druhá osoba. Začal jemne odkrývať paplón s môjho polonahého rozochveného tela. Vycítil, že som pri vedomí a tiež, že mám strach. Pohladil ma po vlasoch, ktoré mi opatrne odsunul z tváre. Pobozkal ma na pery. Nie, nebránila som sa. Ostala som ako obarená, pozerala do jeho krásnych modrých očí, v ktorých horela iskra lásky, vášne a pokušenia. Vzal ma tuho do náručia a na rukách mal rukavice. Strach ma zvieral čo raz viac a viac. S nežnosťou ma položil na koberec a hrubo zo seba sňal kabát, opasok i rukavice.
V tú noc mi dal pocítiť, že som jedinečná. Miloval ma ešte ako nikdy nikto. S toľkým rešpektom a jemnosťou, no chvíľami mi dokazoval svoju divokosť a neskrotnú nespútanosť. V tú chvíľu som na nič iné nemyslela, len na to aby to nikdy neskončilo. Nepoznám ho, neviem ako sa volá, len viem, že sa mi vlámal do izby. Či už úmyselne a či nie. Od vyčerpanosti som zaspala ako malé dieťa. Keď som sa v to ráno zobudila, ležala som v posteli, oblečená, bez neho. Bez môjho pokušiteľa. Snívala som. Bol to len sen. Nie !!! Nepripustím si to. Srdce mi búchalo ako divé, pretože nikdy si nepripustím, že to bol len sen. Niekde v hĺbke duše som vedela, že to bolo naozaj. Nevedela som či ho ešte niekedy stretnem. Aspoň v sne, ak nie v mojej izbe pri splne krvavého Mesiaca, ktorý nám v tú noc ako jediný robil spoločnosť. Ako jediný bol svedkom nespútanej vášne medzi ním a mnou. Každý deň dúfam, že vyjde Mesiac nad oblohu, rozžiari sa v červenom svetle a on zas a znova príde. Snáď, možno, raz ....

 Denník

2 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu