Ako niekoho nevinného kopneš do hlavy, keď sa sklána.
Viem to, pretože to vieš ty.
Toho milého starčeka. Alebo babičku?
Veď sa tak dokonale sklonil. Práve si zaväzuje tkaničky.
A ty ideš presne oproti. Po širokom chodníku. V podpätkoch.
Rytmus tvojej chôdze sa zmení. Uplne to cítiš v nohe. Snažíš sa to ovládnuť.
Neustále to máš pred očami.
Už vidíš tú milú smejúcu sa tvár, ako sa zmení, v prekvapení. Zlomený nos... Tvár sa zalieva krvou.
Tých ľudí, kráčajúcich okolo. Ich prekvapené pohlady. Natočené k vám. Čo si to vlastne urobila.
Nakoniec sa ti pozrie do tváre a ty sa len placho usmeješ. Ideš dalej.
Viem to, pretože to vieš ty. Pretože to vie...
In your solitude.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
bot
5. 11.novembra 2022 12:26
Skoč pod vlak keď čakáš na stanici. Bodni sa do ruky keď krájaš zeleninu. Strč nič netušiaceho človeka do premávky. Zober drahý notebook v elektrošope a jebni ho o zem. Najhoršia je tá vedomosť, že stačí fakt málo... Čím ľahšie to je, čím bližšie k tomu človek je, tým horšie. Možno sa náš mozog len snaží zbaviť tej neistoty, dostať sa do stabilnejšej polohy, kde sú dôsledky jednoznačné.
Napíš svoj komentár