... predbiehali ma deti na kolobežkách, invalidné vozíčky aj dôchodkyne, čo sa ponáhľali na autobus

Prvé stretnutie s dopravným prostriedkom by vraj malo byť dôležitým míľnikom v živote každého muža. Tak aspoň vravieval môj ujo inštruktor, keď náhodou nebol zamestnaný tým, že ma vysmieval, deptal, traumatizoval na celý život alebo bil po hlave. On sám sa pritom narodil v malomeštiackej drožke nekontrolovateľne sa rútiacej dolu príkrym svahom. Aspoň sa ma o tom snažil presvedčiť, keďže úplne správne predpokladal, že mi odmalička trieskali hlavu o stenu a potom, len tak z pasie, mi po nej skákali na fitlopte.

Tieto jeho silno dôveryhodné historky donútili aj mňa premýšľať o tom, ako je to vlastne so mnou a akoukoľvek formou transportu. A tak som sa retrospektívne prehrabával v hlbinách svojej špinavej minulosti. Môj prvý intímny kontakt s vozidlom je úzko spätý s ružovou trojkolkou, ktorá bola majetkom susedovie šumnej devy, mojej detskej platonickej lásky Ľudmilky F. V spomienkach si navždy uchovám ten jej šialený sadistický výraz, keď ma týmto sofistikovaným vozidlom prenasledovala po celom ihrisku ako štvanú zver a vánok sa jej pritom nežne pohrával s nepoddajnými kučeravými kaderami. Zväčša sa mi podarilo jej ujsť, no keď ma z času na čas dobehla rozpútali sa jatky tarantinovských rozmerov. Najprv ma prudkým nárazom zvalila na zem, zoskočila zo svojho nablyšťaného ružového tátoša a pristúpila mi hlavu sandálkou. Uštedrila mi zopár kopancov, pästných rán a hádzala mi štrk do očí, čím ma na určitú bližšie nešpecifikovanú dobu paralyzovala. A vtedy mi vtisla bozk na skrvavené doráňané líce a so šialeným smiechom odišla, trebárs na šmykľavku alebo do pieskoviska.

Moje ďalšie pôsobenie v rámci dopravy tiež nedopadlo nijak slávne. Spadol som z poníka, na babkinom invalidnom vozíku som sa zrútil zo schodov, na skateboarde som si zlomil nohu, na bicykli som si rozbil hlavu, korčuľovať som sa pre istotu nenaučil a vôbec, aj ako chodec väčšinou zlyhávam, pretože okrem neurotika, paranoika a sociopata som aj anonymný alkoholik. A potom mám aj niečo s tlakom v strednom uchu, ale moje diagnózy necháme na inokedy.

Predchádzajúce odstavce teda celkom presne indikujú môj postoj voči absolvovaniu výcviku v autoškole. Nehovoriac o tom, že slovo výcvik vo mne evokuje skôr synchronizované plávanie, hromadné telovýchovné vystúpenie a v tom lepšom prípade možno ženy v armáde. „Jebal to pes“ povedal som si však (ale nie nahlas, aby to pánbožko nepočul) a jeden taký výcvik som si zafinancoval. S odstupom času usudzujem, že užitočnejšie by bolo, keby som si kúpil odšťavovač (a za tú cenu som mohol mať bárs aj tri a to nerátam, koľko by som ušetril na cigaretách).

Ten vodičák mi nakoniec dali, hoci tomu nikto nechce veriť. Ani ja som neveril, keďže počas skúšok ma predbiehali deti na kolobežkách, invalidi, pešie dôchodkyne (s plnými LIDL taškami), čo sa ponáhľali na autobus a tuším som zazrel aj autíčko na ovládanie...

Teraz by mal prísť nejaký poučný záver alebo niečo, čo by dalo vecid nejaký zmysel. Mne osobne však došiel sladko-kyslý nálev, múza a čo je horšie aj tabak. Takže idem na pumpu, ...aspoň teraz nemusím ísť pešo, keďže som dostal auto (od dobrých ľudí, čo ma našťastie nevideli jazdiť ).

 Pseudoblog

30 0 0 0 0

Komentuj

14 komentov k blogu