Plachý vietor sa prehnal korunami stromov lemujúcich čistinku. Ostrie ich listov pohlcovalo jemné striebro práve vychádzajúceho mesiaca v splne. Magojiro, hĺbavý jastrab hniezdiaci so svojou rodinou neďaleko čistinky sa vznášal ponad vlny žiariacej zelene. Hinata ho sledovala očami až kým ho nepohltila temnota držiaca sa tesne nad ohybom najvyšších konárov na vzdialenejšom konci.
„Ak sa niekto tvojho druhu dokáže pohybovať nečujne,“ povedala Hinata zrazu bez toho aby odvrátila pohľad od hornej tretiny mesačného kotúča vystupujúceho na horizonte, “ty to určite nie si.“
Z húštiny za ňou vyšiel veľký tvor, teraz už so všetkou svojou hlučnosťou, a podišiel k nej.
„Slušný pokus,“ pousmiala sa Hinata. „Ale aj keby som prehliadla ten rámus čo okolo seba stále narobíš, zavetrila som ťa už pred piatimi minútami hneď ako sa otočil vietor...Takeshi-kun.“ Keď vyslovovala jeho meno, pomaly k nemu otočila hlavu a jemne sa uklonila.
„Ale musíš uznať, že sa lepším, Hinata-hime,“ odpovedal Takeshi so zjavným optimizmom v hlase a tiež sa uklonil. „Večerná prechádzka?“
„Skôr, večerné zamyslenie,“ povedala hlasom presiaknutým nadprirodzeným pokojom a znovu sa zahľadela na teraz už celý mesiac.
Takeshi sa tiež pozrel na bledý kruh a trochu sa zamračil. „Počul som, že nadväzuješ nové známosti. S hyenami...“
„Možno. Je to hádam zločin?“ odvrkla mu stále zanovito upierajúc zrak na oblohu.
„To nie,“ bránil sa rýchlo Takeshi. „Ale nie je to práve múdre.“
„Áno viem, hyeny sú ľstivé a nehodno im veriť,“ odrecitovala Hinata iritovane. „Napadlo vás niekedy, že možno nie všetky hyeny sú také? Že im možno krivdíte?“
„Možno,“ priznal Takeshi. „Ale teraz sa nemýlim. Poznám Usotsukiho. Nepúšťaj si ho k telu. Nevzíde z toho nič dobré.“
„Už si ako môj otec,“ prehodila Hinata podráždenie. „Čo ak sa s ním chcem stretávať?“
„Nevedel som, že sa vlci kamarátia s hyenami,“ podpichol ju Takeshi.
„Nevedela som, že sa medvede kamarátia s hyenami,“ odvrkla mu Hinata a prebodla ho pohľadom, ktorý jej však on nebojácne opätoval. Takto stáli hodnú chvíľu, až napokon Takeshi smutne sklonil hlavu.
„Rob ako myslíš, no nevrav, že som ťa nevaroval.“ S týmito slovami sa otočil a trochu ťažkopádne pobral preč. „Veľa šťastia, Hinata-hime...“
Hinata sa rýchlo otočila akúrát včas aby ho videla strácať sa tme húštiny, z ktorej prišiel. „Dobrú noc, Takeshi-kun...“

 Skutočný príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
tyrkys  24. 10. 2007 14:19
Vies dobre opisovat a celkovo je to super mas talent
Napíš svoj komentár