Rozmýšľal som o tej osudnej noci, kedy sa to stalo.
Viki mi zavolala asi o pol jednej, že sa stretávame o druhej pred starou radnicou . Mali sme vykradnúť kamión LSD-cka. Všetko šlo hladko. Prišiel Miki, Pepo aj Sandra. Už sme boli na odchode, keď Miki navrhol, nech si vezmeme aj niečo pre seba navyše. Pepo ako “šéf“ akcie s tým nesúhlasil. Začali sa hádať. Ja ,Sandra a Viki sme na nich čakali, keď som započul vystrel. Inštinktívne som sa skrčil. Strela zasiahla Pepa, bol to môj najlepší kamoš. Začal strašne kričať. Miki a Sandra chceli utiecť, no ja s Vilki by sme tam Pepa nenechali. Keď som videl Pepa, ako sa skrúca v kaluži krvi, akoby sa všetko spomalilo. Sandra a ja sme inštinktívne vytiahli pištole. Zbadal som za iným autom skrčeného poliša, ako mieril na Viki. Ani neviem ako som stlačil spúšť . Zrazu policajt ležal mŕtvy na zemi. A tak som ako 16 ročný zabil človeka.
Rýchlo sme ušli. Každý iným smerom. Ja som sa nejako s Pepom dotackal ku mne do bytu. Pepo to neprežil.
Od vtedy sa toho veľa zmenilo. Museli sme sa skrývať. Stále sme chodili na výjazdy a kradli sme, ale omnoho menej a omnoho opatrnejšie. Musel som sa presťahovať. Šiel som bývať na chatu k Pepovi. No po roku som to už nevydržal a šiel som sa udať.
Bol som neplnoletý, takže ma preradili do nápravno-výchovného ústavu. Keďže som zabil neúmyselne a priznal som sa, dali mi 2 roky. Myslím, že to tam bolo jednoduchšie ako na ulici. Nemuseli sme kradnúť, aby sme si zarobili na jedlo. No malo to aj svoje nevýhody. Musela byť prísna disciplína –žiadny alkohol , fet ani len cigarety a mali sme povinnosti – museli sme chodiť do školy a pracovať ako otroci, no myslím že my to prospelo. No najväčšou zmenou bolo spoznanie Anett. Vtedy tam vypomáhala v kuchyni aj s Klaudiou, Terezou, Soňou a inými jej spolužiačkami.
Po čase sme sa spoznali, no nikdy som jej nepovedal pravdu o mojom treste. Nikdy som jej nepovedal kto som ,ale kebyže jej to poviem, dokázala by sa do mňa zaľúbiť? Nikto nevie ako by to dopadlo.
Zrazu ma z premýšľania prerušilo zvonenie mobilu. Rýchlo som sa naň pozrel. Volala Klaudia.
„Klaudia??“ náhlivo so sa spýtal.
„ Nie,“ ozvalo sa smutným tichým hlasom. „Maťo to som ja... Anett!“ Potešil som sa, že mi volá, ale neodpovedal som. Nevedel som, čo jej mám povedať. Vykonal som neospravedlniteľný hriech.
„Maťko si v poriadku ??“ Anett začala plakať. Jej slzy som nezniesol a začal som plakať aj ja. Som v poriadku? To je silná otázka, ale...
„...a ty ??“ spýtal som sa.
„ Ja,....noo je tu so mnou Klaudia.“ Jej smutný hlas ma zabíjal .
Dlho bolo ticho. Len sme plakali.
„Hneváš sa na mňa?“ Na tú otázku som vynaložil toľko úsilia, ale odpovede som sa nedočkal. Len dlhé mlčanie prerušované vzlykmi.
„Maťo kde si? Mali by sme sa porozprávať.“
Po dlhom čase som sa rozhliadol. Celú cestu som bol tak neprítomný, že ani neviem kam som prišiel. Jasné, tu sme chodievali kupovať cigarety s Pepom, keď sme mali 10 rokov. Jediný krám kde nám ich predali.
„Maťo? Si v pohode ??? Mohli by sme sa stretnúť u teba v byte ??“ Anett stále plakala a to ma ničilo. A ešte pri spomienke na Pepa.
„Budem tam,“ odpovedal som bez duše. Anett musela tušiť, že ešte nie som doma.
Pokračovanie nabudúce ...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár