„Anett, STOJ !!“ bolo zvláštne ako dokáže rýchlo bežať. Veď len pred chvíľou ju bolela hlava a je o 2 roky mladšia odo mňa. Utiekla do dažďa, kde som ju stratil z dohľadu.... Šiel som ju hľadať. Slzy sa mi tlačili do očí. To, čo počula, nemala počuť. Hanbím sa za svoju minulosť . Nie, za tú minulosť, čo som prežil s Anett. Tá je neopísateľná. Najkrajšie spomienky prežité s ňou a okamihy v jej prítomnosti by som nevymenil za nič. Hanbím sa za chvíle, čo som žil a ako som žil , pred tým než som ju spoznal. A teraz ju mám kvôli jednej Vikinej vete stratiť ? NIE! To nedovolím !
Bežal som stále rýchlejšie, ale nie a nie ju nájsť. Pomaly som nedýchal. V tej chvíli som chcel len jedno – držať ju v náručí, cítiť jej prítomnosť, dotýkať sa jej vlasov, hladiť ju po tvári, ale hlavne ospravedlniť sa. Viem, že chce byť aj ona so mnou, ale už nevie, či mi môže veriť. Ani neviem ako jej to vysvetlím , len jej chcem povedať nech mi verí , až je so mnou a nech už neplače. Jej slzy ma bolia viac než ju. Načo som ju tam zaviedol? Nikdy by sa to nestalo, keby nešla so mnou .Chcela my byť oporou, na chvíľu byť mojim anjelikom strážnym, ale teraz tu nie je.
Šiel som po mokrej úzkej ulici. Tou istou, ktorou som sem šiel aj s Anett. Bola úplná tma. Už zhasli aj pouličné lampy. Mohli byť tak tri hodiny ráno. Vďaka studenému chladu som ledva dýchal. Bál som sa . Čo ak sa jej niečo stalo? Nikdy by som si to neodpustil.
Zabočil som do úzkej uličky, kde som zbadal nejakú siluetu. Rýchlo som sa rozbehol tým smerom. Keď som bol bližšie, zbadal som ju. Aj v tme som spoznal Anett. Sedela na chodníku v tureckom sede. Opierala sa o stenu nejakej starej budovy. Plakala. Na hlave mala kapucňu, tak som jej nevidel do tváre, no vedel som to. V ruke držala od dažďa premočenú cigaretu.
„Myslel som že si chcela prestať...“povedal som. Bolo to prvé, čo ma napadlo. „Vypadni!“ povedala po tichu. Ani sa na mňa nepozrela. Prisadol som si k nej, no ona sa rýchlo postavila. „ZMIZNI !!“ kričala na mňa Anett. „NENAVIDIM ŤA !!“
Sedel som na chodníku so sklonenou hlavou. Bojoval som zo slzami. Jej slova mi ubližovali viac než čokoľvek pred tým. Zrejme to bude tým, že nikdy mi na ničom tak nezáležalo.
Pomaly som sa postavil a pristúpil som k nej bližšie. Posunula sa o krok vzad. Chytil som ju za ramená. „SI HLUCHÝ !!“ Vytrhla sa mi a začala ma udierať v zúfalstve do hrude. „Si vrah. Uvedomuješ si to? Už ťa nikdy nechcem vidieť !!“ Začala utekať. Rýchlo som ju chytil za zápästie. „Nie je to len moja chyba a ty to vieš.“ Pozrela sa mi priamo do očí. S tých jej tiekli slzy, sršali zúfalstvom a sklamaním. Ešte nikdy sa tak na mňa nedívala. Vždy boli jej oči plné lásky, obdivu a radosti. Nedokázal som sa na ňu dívať. Trhalo mi to srdce.
Pustil som jej ruku. Venovala mi ešte posledný pohľad plný sklamania a nenávisti, a utiekla preč. Zrejme sa šla vyplakať do dažďa.
Keď odišla, cítil som prázdnotu. Nič len prázdnotu. Padol som na kolena a začal som kričať do tmy. Spustil sa mi slzy. Tvar som si schoval do dlaní. Ľahol som si na mokrú zem. Dlho som tam len tak ležal.
Zrazu ma napadlo zavolať Klaudii. Je to Anettina najlepšia kamarátka. Ona jej určite pomôže. Na mne nezáležalo, len až je Anett v poriadku.
„Píííííííííp, píííííííííp ,píííííííííp...“ zdvihni to PROSÍM !!
„Áno“ ozval sa s telefónu rozospatý Klaudiin hlas.
„ Musíš zavolať Anett! Zisti kde je! Zaveď ju domov alebo ku tebe. Zisti ako sa má a daj na ňu pozor. Buď pri nej! Niečo sa stalo a nechcem aby bola sama!“ Vkladal som do nej veľkú nádej. Keď nie ona tak nikto.
„Čo sa stalo ??“ spýtala sa Klaudia. „Nerozišli ste sa ... či ??“
Čo som mal povedať ? Tak formálne sme sa nerozišli, ale na tom nezáleží. Anett, jediné dievča, čo som kedy miloval, ma nenávidí. Spustili sa mi slzy.
„Haloo! Martin si tu?“
„Je to zložité. Zavolaj Anett! Ona ti to vysvetlí.“
„A ty si v pohode??“
„Na mne nezáleží ja,...“
„Si si istý ??“
„Povedz Anett, že ti volala Viki!!“ zložil som.
POKRAČOVANIE NA BUDÚCE
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár