Prší... z nebies na chodníky dopadajú slzy anejlov.
Prším... rozpúšťam sa na skvapalnený smútok v podobe sĺz.
Pršíš... a ja som si rozprestrel dáždnik, nech do mna cez kožu už viac
nepresiakneš.
Nabitý revolver čaká, kým spúšť nedá pokyn na výstrel. Do prádzna a do ticha. Hluk vystrieda zas len ticho a tmu neidentifikovateľná svetlá bodka v diaľke ako vyhasínajúca nádej...
Obrázkový album a sentiment roztopený v pohároch vína. Hnev a bezmocnosť ako keď vojak vo vojne vyhlási svoj súkromný mier...
So sklonenou hlavou dačo žmolí v rukách. Skrehnuté prsty, vyhasnutá neha a mŕtva túžba počomkoľvek...
Kiež by jediným dotykom tvojich pier
sa vo mne rozlial tak potrebný mier
Kiež by iba teplým dotykom tvojho tela
zo mňa navždy každá bolesť odletela...
Kiež by som ťa viac chápal, kiež by...
som bol viac milý a viac nežný...
Nedá... pochop, že občas sa to nedá
vidieť ružovú tam kde je iba hnedá...
prekresliť v duši všetky miesta z mapy
a tešiť sa z vecí, keď ma niečo trápi...
Papierovou loďkou s odlačkom mojej duše posielam ti výzvu. Kým k tebe pripláva, ja už nebudem ja... budem niekým iným. V inom meste, v inom svete, v inom oblečení... s rovnakými túžbami.
Úvaha
Komentuj
4 komenty k blogu
1
ixka
20. 9.sept. 2008 16:45
smutné, smutne. Mam pocit ze mnoho ludi ma taketo pocity. Preco? Preco je take lahke lubit, ale take tazke chapat, starat sa o niekoho, pocuvat ho a byt s nim stastní? .....
4
Maťko, ako je možné, že som si to všimla len teraz? Nechápem... To už nemám čas ozaj na nič?
Ale aspoň vidím, že píšeš. Že je to stále v tebe. A že je to stále rovnako krásne. I keď smutnokrásne.
Rob to aj naďalej... Čosi tým svetu dáš...
Ale aspoň vidím, že píšeš. Že je to stále v tebe. A že je to stále rovnako krásne. I keď smutnokrásne.
Rob to aj naďalej... Čosi tým svetu dáš...
Napíš svoj komentár