Zrkadlový odraz

Raz som stretla dievča,
dieťa, žieňa maličké,
s bosými nohami,
vlasmi zo zlata,
modrými očami,
čo neboli dieťaťa.

Boli tak smutné, chladné,
plné irónie a tvrdých slov,
ukazovali život, svet,
krutosť, bolesť studených gést.

Dievčatko rástlo a rástlo,
už ani neviem ako sa to stalo,
z malého dievčatka,
stala sa zlomená slečna.

Bledá až sinavá pleť,
pieskových vlasov zmeť,
nos dlhý a krivý,
nič nezostalo zo zlatej hrivy,
pery ako krvou natreté,
modré oči smútkom zaliate.

Ak niekedy bolo,
teraz už nie je,
v nej to zaniklo,
to dieťa nejestvuje.

V jej hrudi sa črtá diera
z ktorej sa valí krv,
jej srdce tíško umiera,
no ona sa usmeje prv,
než príde neúnosná miera,
koniec,bolesť,krv.

Chcela som ju pohladiť,
spraviť to na čo iný zabudli,
moje ruky sa natiahli
a chladnú plochu zrkadla pohladili.

 Blog

8 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu