Niekedy som fakt necitlivé hovädo ktoré aby zakrylo svoje strachy a trápenie proste všetky pocity radšej kričí na tých ktorý ma majú najviac radi .
Bez ľútosti kričím na brata ktorý by mi dal aj posledné a jediné čo nechce je aby som sa znova sklamala . A ja mu poviem drž hubu a vypadni. A on odíde. Pritom chcem aby ostal a odpustil mi .
Bez ľútosti ziapem na otca lebo sú veci čo mu nikdy neviem odpustiť .
A on si odopiera od úst necháva nás doma samých len aby sme mali čo najviac. A ja na neho len kričím nech vôbec nechodí že mi je bez neho lepšie. A vidím jeho slzy. A bezcitne ho nechám stáť na chodbe. A pritom mu chcem povedať prepáč ale neviem to .
Prej že rozhádaná rodina. Trochu slz . Pak jsem na to sral.
Na každého kto nám ublíži by sme sa mali usmiať. Urobil to pre nás z lásky lebo sme to tak práve od neho chceli. Chceli sme to aby sme mohli niečo pochopiť a ísť vyššie.
Kedysi som si myslela že všetko čo ma prísť príde zabalené ako darček. Až časom som pochopila že to príde ako príležitosť a je len a len na mne ako sa rozhodnem. Je len a len na mne či to využijem a budem s toho mať darček alebo ostanem na tom istom mieste ďalej čakať.
Presne takto to malo byť. Keď bude chcieť vráti sa. Možno mi je s toho teraz smutno ale takto to má byť. Pocit mojej istoty neodišiel len ho zakryl pocit že je to takto správne a musím čakať. Bez ohľadu na to ako to bude pokračovať. Viem že teraz nemôžem robiť nič iného ako mu naďalej posielať lásku a veriť jeho rozhodnutiam. A je len na ňom či sa vráti. A on sa vráti . Som si istá.
A naučila som sa ešte jednu vec. Nepýtať sa otázku prečo.
Prečo hľadáme cestu tam kde nieje ? Presne preto.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
schizoofrenik
4. 12.decembra 2011 19:14
a vieš že to aj dáva zmysel?
3
z toho si nič nerob, ja keď spätne čítam svoje bloy tiež som z niektorých kokot
Napíš svoj komentár