To tvoje ticho je to posledné, čo mi znie v hlave. Posledná minúta nášho posledného rozhovoru, keď ani jeden z nás nepovedal už nič. A pritom som chcela toho toľko povedať, alebo len tak kričať. A nakoniec som len čakala, a tajne dúfala, že povieš niečo ty.

Nepovedal si.

Nič.

Chcela som sa len stratiť, prepadnúť do čiernej tmy a aspoň na pár minút neexistovať (alebo presne celú tú minútu a potom už navždy)




A predsa ľúbim tvoje ticho. Je niečím špeciálne, vždy keď nastane. A vždy tak nečakane. Je to niečo od teba, čo v tú chvíľu patrí len mne. A ja sa zakaždým pousmejem a nechcem ho prerušiť. Aj keď stále trváš na tom, že mám. Prosím, nechaj ma len na moment počúvať tvoj dych. Mám vtedy pocit, že si pri mne, hoci si práve na druhej strane vesmíru. Každým tvojim tichom sme si bližší, pretože len vtedy môžem počuť, čo si naozaj myslíš. 

Usmievam sa. 

A pri každej jednej spomienke na túto chvíľu už navždy budem.




Tvoje posledné ticho ma však zabolelo. A zbúralo celý náš krehký svet...




(Nemôžeme začať odznova?)

 Denník
Komentuj
 
 fotka
janopalo  8. 9. 2022 19:36
 
 fotka
mixelle  15. 9. 2022 05:18
Krásne
Napíš svoj komentár