Budúcnosť

Keď som sa po 100 rokoch rozhodla na slovenčinu konečne napísať sama úlohu a nie ju len okopírovať, tak to chcem nejako zvečniť a nenechať ju len zapadnúť v učiteľkinom stolíku, tak vám ju tu teda prinášam

MOJA BUDÚCNOSŤ

Budúcnosť. Jedno slovíčko, ktoré niekedy znamená tak veľa. Vyjadruje to, čo bude, resp. nebude. A my musíme byť na to pripravení. Na to všetko.

Mnoho citátov hovorí, aby človek nežil v tom čo bolo, ani v tom, čo bude, ale v tom, čo je. Čiastočne je dobré žiť v prítomnosti, ale ako by to dopadlo? Skončíme ako bezcieľni ľudia.

Ale je priam nemožné si pevne určiť, ako bude vyzerať naša budúcnosť a byť si istý, že sa to aj splní. Všeličo môže do týchto našich predstáv vbehnúť a zrazu je všetko hore nohami. A my sme sklamaní, frustrovaní a máme pocit, že sme niekde spravili chybu. Preto je najvhodnejšie aj plánovať budúcnosť, ale rátať aj so zmenami, ktoré by mohla priniesť a vziať ich ako výzvu na lepšie začiatky a konce.

A čo teda moja budúcnosť? Nikdy som sa nad ňou nejako hlbšie nezamýšľala. Zatiaľ je teda ale isté, že chcem skončiť tento ročník, cez leto si užiť voľno, oddych, slnko, vodu, kamarátov a podniknúť zopár výletov po Slovensku a následne odmakať posledný ročník gymnázia, zmaturovať a dostať sa na vysokú školu. Som dosť veselý človek, takže chcem si aj užiť kopec zábavy.

Nad neskoršou budúcnosťou som sa veľmi nezamýšľala. Nechcem veľmi plánovať presne z dôvodu nesplnenia týchto snov, ale chcela by som si raz nájsť lásku môjho života, s ktorou by to aj po 50-tich rokoch bolo presne také, ako v prvý deň. Ja budem jeho Slniečko a On môj Mesiačik. S mojím Mesiačikom by som samozrejme mala malé Hviezdičky, ktoré by boli slušné a samy sebou.

Aj keď sa mi možno nič z toho nesplní, chcela by som byť hlavne šťastná a spokojná s tým, čo mám. Tak, aby keď raz budem ležať na smrteľnej posteli, tak poviem, že som si to celé užila a že by som nič nezmenila. Aj keď počas života možno mnohokrát nebudem mať ten pocit, no viem, že všetko má svoj význam a aj keď to nevyzerá vždy ružovo, je to možno preto, aby sme si vedeli vážiť niečo krajšie a aby sme sa naučili nejakej lekcii do života.

Myslím si teda, že nikto nemôže mať celý život dokonalý, prídu aj trápenia, bolesti, či už psychické, ale fyzické. Je ale dôležité ich prijať a možno si tak trošku viac vážiť to, čo máme. Aj keď je toho niekedy málo.

Samozrejme, treba aj veriť. V naše sny, želania a túžby. Lebo budúcnosť patrí tým, ktorí veria v krásu svojich snov.

 Úvaha

5 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu