Jéeeej :)

Museli sme vedieť, že to nie je len tak. Vtedy,

keď sme plakali, keď sme ticho boli sami vedľa druhého a ten druhý si myslel : "Ako my ublížila, každý deň, niečím iným akoby nezáležalo na nás, ale na všetkom ostatnom okolo nás... veď nevidí, že ju milujem? ... kedysi, na začiatku, len to stačilo...." to bolo vedy, keď sme si mysleli, že všetko je nenávatne preč a nech si každý myslí, čo chce ja viem, že my sme si súdení.

Môžem to vykričať do celého sveta...že milujem môjho Janíka, že je moje svetlo,

je spisovateľ, ktorého najradšej čítam,

je rozprávač, ktorého najradšej počúvam,

je jedna zo štyroch vŕb, ktorej sa zdôverím,

je to najrajšia tvár, na ktorú sa môžem donekonečna pozerať a je to najmilujúcejšia duša, ktorú chcem milovať.

pisane zo srdiecka, a paci sa mi hlavne posledna strofa...krasa.