Zase to bolo tu. Jedna z tých nocí kedy stála na moste nad Dunajom a dušu akoby mala konečne naplnenú nadpozemským pokojom. Sledovala mútnu čierňavu dolu pod sebou , ležérne sa opierajúc o zábradlie mostu. Nikde nebolo ani živej duše, dokonca aj občasne prechádzajúce auto bolo zvláštnosťou. Mohla si užívať svoj posvätný pokoj bez zbytočných , zvedavých pohľadov. Pri tom pohľade zabúdala na všetko dobré aj zlé, sústredila sa len na danú chvíľu a nekonečné problémy odhodila tam dolu do hlbín. Nikdy nemala nutkanie skočiť tam za nimi , hádzala ich tam však z veľkým potešením. V ruke zvierala skalku. Natiahla ju pred seba a vypustila z dlane. Z malým záujmom sledovala ako zašplechotala a rozčerila hladinu pod ňou.
„Heh...“ Započula odfrknutie spoza chrbtu. Nestrhla sa, len pomaly zdvihla hlavu od vody a obrátila ju ku zdroju zvuku. Z tieňa vystúpila postava vysokého muža. Dlhý čierny kabát ho celkom zahaľoval. Jemný vetrík sa mu pohrával s dlhými vlasmi ktoré zakrývali tvár. Letmo ho prebehla pohľadom no aj napriek tomu , že nevyzerala byť príliš zaujatá tým čo videla sa neotočila späť k rieke. Dlho nikto nič nepovedal až sa k nej muž začal približovať. Necítila strach alebo potrebu ujsť, cítila len mierne pálenie v podbrušku. Bola plná očakávaní no pritom ňou nelomcovalo ani priveľké vzrušenie. Veď možno on je ten ktorý ju dokáže vytrhnúť z nostalgického smútku a stagnácie. Mužove kroky akoby na zem dopadali nekonečne dlho kým nakoniec zastal priamo pred ňou.
„Myslím , že poznám odpoveď , ale... prečo tu teraz len tak sama stojíš nad Dunajom? “ Bol hneď pri nej a hlavu mal pri jej tvári tak blízko , že sa jej skoro dotýkal nosom , no ona mu na tvár nehľadela. Otupene civela na jeho hruď a nič sa dlhú chvíľu nedialo. Zrazu zavrela oči , zhlboka sa nadýchla a zase vydýchla. Otvorila ústa , čosi celkom nečujne zašeptala a podlomili sa jej kolená. Muž ju stihol zachytiť skôr než si stihla ublížiť a zdvihol ju do náručia. Zmätene žmurkala a hlas už dávno nebola schopná ovládať. Oči sa jej pomaly zatvárali až sa napokon celkom privreli a nehybne ostala ležať v jeho náručí. Viečka mala jemne opuchnuté a na lícnych kostiach mala čierne šmuhy ktoré naznačovali dlhý čas strávený plačom. Ruky mala chladné ako žulová socha a pery začínali chytať fialkastý odtieň. Bola natoľko vysilená , že sa už neudržala pri vedomí no nezomrie. To teda nie. Ona bude žiť. Len tak ľahko sa nevzdávala. Muž si prezrel jej tvár. V spánku pôsobila neuveriteľne vyrovnane a harmonicky i napriek súdku problémov ktoré ju zžierali. Nikdy nebol zvyknutý priveľmi prejavovať pozitívne emócie a svoje city , no pri pohľade na jej mäkký výraz sa mu kútiky jemne zvlnili do neveriackeho úsmevu.
„Ty nemôžeš byť skutočná... si prelud. Skutočné ženy by tam na tvojom mieste už dávno skočili.“ Hodil pohľadom na tmavú rieku a potom vykročil po moste...

 Vyznanie
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár