Kedysi vhodná tematika bola, vyjadrovanie názorov, že či jeme preto, aby sme žili, alebo žijeme preto, aby sme jedli. Vyzerá to mylne ako jedno a to isté, lebo žijeme a jeme, jeme a žijeme, jedno s druhým súvisí prirodzene, ale ako sme si stihli všimnúť, že predsa len to nie je jedno a to isté.
V skratke a hrubých rysoch môžeme teda viacmenej akosi skonštatovať, že táto aj dnes aktuálne morálna dilema značí spoločný cieľ, a to nájsť uspokojivú odpoveď na túto pálčivú spoločenskú tematiku, ktorú ľudstvo pozná od nepamäti.
Keď sa spýtate nejakého staršieho človeka, možno svojich rodičov starých rodičov, iných rodinných príslušníkov, nejakých starších známych a podobne dostanete takmer identickú odpoveď, že každému za mladi sa žilo ťažšie, mali nejaký ten statok, a zaiste vykonávali ťažkú prácu, a prakticky nikdy to nebolo ideálne. Možno neboli celkom šťastní, avšak šťastie zaiste vyzerá trochu ináč.
Vieme dobre, že ústredná tematika dneška je, či človek má alebo nemá pracovnú pozíciu. Je to veľmi dôležité, pretože v súčasnosti otázka práce je otázka bytia a nebytia človeka.
Niekedy sa tento výrok bral obrazne, dnes, žiaľ, sa to berie nutne doslovne. Je to mimoriadne dôležité, a dôležité to bolo v každom okamihu v tejto spoločnosti, a je jedno, či sa na to pozeráme z hľadiska minulých rokov, desaťročí, storočí, alebo to berieme zo súčasného hľadiska. V každej dobre predsa jestvovali ľudia, spoločnosť, ktorá žila prirodzene iným životom, životným štýlom a štandartom, ako žijeme dnes. Je to pochopiteľne dané dobou, to sa nedá odškriepiť, avšak vytvorené hodnoty naprieč dejinnou, generačnou líniou ostávajú prakticky v nezmenenej podobe.
Sú ľudia, ktorým vo svojej jednoduchosti stačí akýsi vytvorený nízky životný štandart, ale čo viac im stačí je to, že pociťujú pri nízkom životnom štandarde pocit šťastia. Toto prirodzene, môže ale aj nemusí pociťovať nie jeden človek, ktorý oplýva nadmerným životným štandartom, ktorý si dopraje veľa a zároveň neodoprie málo.
Duchovne založený človek proste začína chápať uprostred pozemského sveta, že nepotrebujem k šťastiu veľa, aby som bol spokojný a šťastný a práve opačne, človek, ktorý práveže cíti, že svoje šťastie vidí len v nejakom množstve, kvantitatívnom chápaní, na spôsob čím viac, tým lepšie, pričom si neuvedomuje, že šťastie je niečo, čo sa nedá chytiť, overiť, vidieť. Nie je to ani pocit v priamom slova zmysla, nazval by som to ako niečo, čo môžem definovať božská čnosť. Božská čnosť je viera, láska nádej, ale mierne by som do toho vsunul aj šťastie, pretože Pán Boh od počiatku prirodzene chcel aby človek bol šťastný v Jeho Jednote.
Z tohoto všetkého môže vzniknúť akási rečnícka otázka, že či človek dokáže, je schopný, alebo menej schopný si vlastnými silami niečo nadobudnúť, alebo to v podstate nedokáže?
Nie nadarmo hovorí príslovie, že väčšie šťastie prebýva v malých domčekoch, oproti bohatým palácom, kde sa častokrát rozlieha nárek. Don Ján Bosco, taliansky katolícky kňaz a súčasne zakladateľ rehole Saleziánov, ktorí pôsobia veľmi požehnane po celkom svete sa raz vyslovil, čítal som to v duchovnej literatúre, že práve v tých najchudobnejších domoch býva najväčšie požehnanie božie.
Tu práve môžem aj ja vnímať ten odkaz, že či pracujeme preto aby sme žili, alebo žijeme preto, aby sme pracovali. Vidíme aj v súčasnosti, že síce niekedy môžeme mať niečoho naozaj už dosť, sme možno v niečom vyčerpaní, možno nevidíme zmysel niečoho, čo sme hádam pred časom ešte nielenže videli, ale tvorilo to predovšetkým náplň nášho života.
Záverom mojej poobedňajšej reflexie bude to, že človek si nutne musí vyvážiť svoje jestvujúce priority práve preto, aby predovšetkým porozumel súbežne hodnotám, vedel ich správne zadeliť, využiť, zveľadiť, aby pracoval preto, aby žil. Nech sa vám darí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár