Dnes, pri čakaní na moje tinder rande (na ktoré som nechcela ísť), ma zastavili dvaja študenti psychológie (hoci mám podozrenie, že boli z nejakej sekty, lebo príliš detailne sa zaujímali o to, či som neriešila moju existenčnú krízu napríklad obrátením sa na vieru) a boli prekvapení, koľko som im o sebe stihla povedať za tých pár minút vypočúvania. Aj môj terapeut mi na približne treťom stretnutí prekvapene povedal, že väčšina ľudí s ním nekomunikuje takto napriamo a do detailov. V ten daný moment som mu odpovedala, že som naňho čakala 10 mesiacov, tak by bolo odo mňa hlúpe, keby som teraz ticho sedela v kresielku a čakala, kým zo mňa začne ťahať informácie.
Minule som sa mu na tom istom kresielku, na ktorom sedím už takmer rok, plakala, že budem navždy sama. Lebo sa mi nikto nepáči, s nikým si nemám chuť písať, a jediný, na koho po večeroch myslím, je týpek s mulletom. Síce už mullet nemá, má dlhé vlasy, a je o to viac pekný, aj keď jeho výzor aktuálne zodpovedá jeho životnému štýlu.
Nedávno som našla meme s textom “nerobím one night stands, namiesto toho mám 3–8 mesiacov trvajúce toxické nedefinované situationshipy, ktoré mi ničia život”. Myslím, že to bolo trefné, akurát je to dosť smutné, keď to robím v 28-mičke, kedy by som sa už pravdepodobne (aspoň podľa môjho deda) mala obzerať po potenciálnom manželovi, aby som neostala stará dievka. Aj keď podľa jeho definície už stará dievka som, takže je to asi jedno.
Na druhej strane sa celkom snažím. Aj udržiavam konverzácie, ktoré ma nebavia, idem aj von, keď mi niekto fajn napíše, aj som sa postupne naučila filtrovať ľudí, ktorým netreba dávať šancu, lebo sú už po druhej správe kokoti (potom, keď im neodpíšem, väčšinou dostanem ďalšiu správu o pár dní neskôr, že som bitch). Ale myslím, že som pokazená a nie je to príjemné zistenie. Desia ma ľudia, ktorí vedia, čo chcú, desia ma ľudia túžiaci po rodine. Ja by som oveľa radšej žila v spontánnom stave, že si naplánujeme maximálne kúpu dodávky a krajinu, ktorú tou dodávkou navštívime.
Tinder rande bolo ok. Nebol to creepy týpek, aj keď ma trochu vydesilo spočiatku, ako veľmi chudý je. Mal nohy hrubé ako moje zápästia, a to nemám príliš hrubé zápästia. Bol aj celkom smart, aj mal fajn názory, ale nebol to match. Išla som, lebo som to odkladala mesiac a pol a už mi samej zo seba bolo trápne, ako veľmi to odkladám. Ale vždy, keď som sa naňho pozrela, moje srdce kričalo, že chce Martina, ktorý vonia ako marihuana a ktorý ma pokreslené ruky hennou a vyzerá to ako keby dostal ranu bleskom a ktorý mi povie, že so mnou zažil najlepšie veci na svete. A ja mu odpoviem, že aj ja s ním, akurát, v ostatné dni sa trápim a plačem do vankúša.
Môj terapeut zhodnotil, že tie tri mesiace boli pre mňa ako droga. Že môj mozog dostaval koncentrovanú dávku hormónov šťastia a pravidelný sex a bol z toho tak naopak, že teraz mu to chýba každý deň. A to pritom ani nevie, že som s ním zažila najkrajšiu noc na deriváte amfetamínu (ponaučenie do budúcnosti: neberte so svojim situationshipom emko, alebo aspoň zoberte si emko aj inokedy, nie len so svojim situationshipom, aspoň budete vedieť, že tie dobré pocity ma na svedomí tá látka, nie ten človek).
Asi by sa to tu patrilo zakončiť nejako, ale neviem, čo na konci chcem povedať. Pozrite si Gravity Falls, upečte si koláč a pustite si Bert and Friends. Život je okej.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Alebo ako rodina bigotných katolikov dojebe dieťa na celý život.
Napíš svoj komentár