Vonku sa celkom slušne rozpršalo, bol som v obchode, pretože som potreboval kúpiť tortu. Celkom dobrý výber bol, sa mi to pozdávalo, z čoho som naozal mal radosť. No. Dnes by som sa v mojom dnešnom príspevku zamyslel nad jedným sentimentálnym pohľadom, pretože to považujem za nutné. Ako to myslím vyjavím v nasledujúcich riadkoch.

Jeden citát znie takto. Vždy máš možnosť výberu. Plakať a sťažovať si, že niečo nemáš, alebo sa radovať a ďakovať za to, čo máš. Čo si vyberieš.

V krátkosti poviem, že je to príliš jednoduchá a plytká tematika, ktorú som zahliadol na duchovnom okienku od pána pátra, ktorého odoberám, a ktorého veľmi rád počúvam cez video,alebo rád čítam a komentujem jeho príspevky. 

No. Napísal som to asi v tomto duchu. To je vaše sentimentálne želanie nie realita. realita je tá, že Boh vie všetko ale nezabráni ničomu. vôbec ničomu. a kľudne vam to dokážem na základe filozofickej teológie. Prečo to takto vnímam.

Sú chvíle v živote, ktoré opomína aj biblia, že je čas sa radovať, a čas smútiť. Iné faktory ktoré sú tam ďalej spomenuté rozoberať nebudem, pretože tematike je o sťažovaní sa.

No. Vždy má človek možnosť výberu, ale niekedy na výber nemáš. Máš na výber, ale ten výber berieš ako prejavenie svojho emocionálneho stavu. Niekto proste niečo dokáže sentimentálne ustáť, možno to zahrá na niekoho, kým v danej chvíli nie je. Možno sa pretvaruje, ale nie preto, lebo sa pretvarovať chce, ale preto, lebo to, čo robí, je vlastne jeho obranný mechanizmus, a inak to vyjadriť nevie. To sa deje v celej škále našich ľudských aktivít, emocionálnych rozpoložení, prejavov alebo neprejavovania citov, pocitov, nálad, hnevu, agresivity, niečoho možno, čo sme potláčali, a zrazu to vybuchlo. Alebo máme povahy, ktorým to možno je jedno, z flegmatického hľadiska.

Domnievam sa, že každý porozumie tento citát po svojom. Máš možnosť výberu. Áno, v podstate máš možnosť výberu, ale niekedy nemáš možnosť výberu. Ako to myslím.

V dnešnej dobe vidíme kontrastné rozdiely. Bol som v kauflande, a prišlo mi z toho davu ľudí zle. Je naozaj pravda, že mnohí nutne potrebujeme to všetko k životu, čo si zaumienime? Pravdepodobne vieme celkom slušne utrácať, čo je zo spotrebiteľského hľadiska fajn.

Mnohí žijú niekde uprostred toho všetkého. Ani sa neradujú, lebo možno nemajú dôvod, ale ani sa nesťažujú, alebo nesmútia. Myslím si, že tento typ zmýšľania je najlepší, pretože to človeka udržiava v akýchsi optimálnych otáčkach. Prirovnal by som to jazde autom, niekto sa vyžíva ísť dvesto po diaľnici, niekto ide zásadne stotridsiatkou, podobne je to v meste a mimo mesta, kde niekto dodržiava ortodoxne predpisy, a inému by sa deň nerátal, keby niekoho nerezol na jednej alebo dvoch plných čiarach. Ale tak ľudia a povahy sme rôzne samozrejme.

Myslím si, že viacerí robíme zle, lebo sa iba sťažujeme. Sťažujeme sa a myslíme si, že tým niečo vyriešime. Druhí si z toho robia srandu, pretože všetci máme radi, kedy sa niečo deje okolo nás, ale netýka sa to zlé priamo nás. Možno v podvedomí pozeráme na toho človeka so súcitom, a rozmýšľame, ako by sme konali napríklad my, a pritom ďakujeme, že v tej situácii my nie sme.

To sa týka aj duchovného života, ktorý je viac ako plný znôžok pocitov, sentimentality, citov, nízkej sebareflexii, neschopnosť vnímať objektívnu realitu a skutočnosť, ktorá nás obklopuje, a miesto toho človek rád uteká do ríše fantázie, kde je to predsa len trochu veselšie. Aj tak sa dá definovať duchovný život, kde je viacmenej psychika založená na akomsi momentálnom citovom rozpoložení, kde sa máme radovať s radujúcimi, alebo plakať s plačúcimi. Čo je sympatickejšie, je ťažko povedať.

Nedostatok empatie badať v obidvoch vplyvoch. Sveta materiálneho, a nevynímajúc duchovného. Prejavuje sa to ako nedostatok ľudského citu, neschopnosť vnímať realitu takú aká je. Neporozumenie obsahu bolestí, alebo radosti. Buď niekomu je bolesť na smiech, alebo radosť na niečo, v čom sa musíme držať v úzadí.

Záverom teda ešte niečo k týmto myšlienkam. Dodal by som k tomuto ešte asi toľko, že pokiaľ človek vychádza zo zabezpečenej obrany, nikdy plne neporozumie kontextu radosti a smútku zároveň. Je rozdiel na niečo pozerať sa objektívne, a pritom sa ma to nijako netýka, možno aj v danej chvíli, a je rozdiel niečo konať v nejakom, ako som spomínal, citovom rozpoložení, kde máme tendenciu všetko vnímať len z extrémnych dvoch strán. 

Buď je všetko dobré, krásne, nádherné, požehnané, a neviem ešte čo všetko by som mohol povedať, buď je dnes skvelý deň, ako to spieva v jednej dávnej pesničke slovenská kapela, alebo práve naopak, je niečo zlé, špatné, otrasné, prekliate, a takto by som mohol menovať ďalej.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár