Napriek tomu že som zarytý sangvinik, pociťoval som brutálne melancholické pocity, miestami som pociťoval depresiu. Je pravda, že človek v istých životných okamihoch (fázach) pociťuje celkom odlišne niektoré stavy.
Niečo pociťuje ako mimoriadnu situáciu a predsa o nič nejde. Raz dva to vyrieši, a mal pocit, že neúspešné pokračovanie v danom stave vzbudzuje obludnú predstavu o svojej vlastnej neschopnosti, že sa celý svet zrazu zrúti, a zemeguľa sa prestane točiť. Že teda nastane pre neho akýsi pomyslený koniec, ktorý predznamená ukončenie niečoho, či si predtým neželal, a nie je na to predovšetkým mentálne pripravený. Že teda ešte chce veľmi pokračovať, ale ešte mu to nedošlo, že už je koniec toho všetkého.
Práve náš život môže predstavovať jeden veľký galavečer, možno neskutočné predstavenie, v ktorom sme všetci takpovediac skvelí herci. Každý sme predsa zdedili nejakú tú rolu, a je na nás, ako sa jej zhostíme, a ako ju vôbec zvládneme. Nie je to jednoduché. Ako to myslím, vysvetlím hneď v riadkoch.
Človek sa niekedy aj roky pripravuje na niečo mega, a nakoniec to nevyjde. Cíti, že práve teraz prišla jeho šanca, ale pustil ruky od toho preč. Cítil, že môže niekomu pomôcť ale predsa sa na to vykašľal. Niekedy človeka zaleje príšerný pocit z vlastnej neschopnosti, z vlastnej obmedzenosti, a až pri tejto méte si uvedomí, aké hrozné sú niekedy ľudské limity, aké hrozné sú ľudské šance, ktoré nie sú nijako využité, ktoré sú premárnené. Ako sa človek nie raz vracia v mysli dozadu, kedy si vyslovene sprítomňuje napríklad to, čo mohlo byť, a nebolo, ako by to dokázal spraviť predsa len ináč, možno keby mal viac času.
Isté porekadlo, ktoré sa ma časom hlboko dotklo znie asi tak, že neľutuj nikdy, čo sa nestalo, ale ľutuj to, čo sa mohlo stať, a sa nestalo.
Zdanlivo teda v tejto zloženej vete nachádzame možno vzácnu zhodu, ktorá na prvý pohľad v podstate vyzerá rovnako, a napáda nás k jedinej činnosti, a to nad zamyslením sa nad svojou činnosťou, alebo lepšie povedané nad svojou nečinnosťou. Kedy teda sme niečo mohli spraviť, ale pustili sme od toho ruky preč, možno niekedy zbabelo, možno sme nenabrali dostatok odvahy. A možno je to niekedy výsledok toho, že nás niekto roky možno podceňoval, poukazoval na našu neschopnosť, a nedokázali sme napríklad zvoliť autoritatívny prístup, že sme nemali možnosť možno ukázať v sebe akúsi vodcovskú rolu, ktorú možno máme v sebe. Možno tú miernu dominanciu.
Dominanciu nie v tom zmysle že jeden chce ovládať druhých ale to, že jeden chce potiahnuť druhých práve tam, kde tá cesta odrazu zastala, a nevedie nikam, respektíve ide zlým smerom, a treba to mierne opraviť.
Nie každý chce niečo opraviť, pretože to chce veľa úsilia, ktoré je ťažké vynaložiť, zvlášť v prostredí, kde to možno ostane bez pádnej odozvy, kde si to málokto všimne, a kde človek robí možno nadprácu v niečom a pre niekoho, kto si to ani zďaleka nezaslúži, pretože si neváži všetko to, čo pre neho aktuálne koná. A možno ho to obmedzuje, ale predsa len sa rozhodol ísť ako sa hovorí hlavou proti múru, rozhodol sa teda plávať proti prúdu pretože vie, že aj keď je to na prvý pohľad azda nelogické, častokrát bezobsažné, celkom ťažké slovo, nevedel som hneď, čí sa píše spolu alebo osobitne, ale to už je jedno....
V nasledujúcich blogoch by som sa chcel zamerať na to, aký zmysel má preceňovanie, možno podceňovanie, a všetko čo s tým súvisí. To by bolo na úvod k tejto tematike asi všetko (zatiaľ) Vďaka a nech sa vám darí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár