V mojom predchádzajúcom treťom článku, ktorý som označil ako môže byť toto pravda, by som sa predsa len, pretože to prakticky tak isto korešponduje s mojou myšlienkou chcel pozastaviť nad slovami sv. otca Františka, je dosť možné, že to ešte spravím niekoľko krát. Opätovne chcem opomenúť tie skutočnosti, že nepotrebujem/nemám za potrebu skomentovať niečo alebo niekoho, kto si niečo myslí.

V krátkosti v druhom odseku to poviem asi tak, že leží mi na srdci dobro ľudí. Práve preto mám rád písanie, aj keď tento rok som to mierne zanedbal, ale v tomto som už vypísaný, ide mi v podstate o to, že vidím vo svete niektoré nespravodlivé situácie, ktoré sa stali napríklad aj mne, a ktoré mnou otriasli, pretože sa jednalo o situácie, ktoré sú veľmi dôležité v bežnom živote. Otázka bytia či nebytia. 

Otázka toho, či má niekto morálne právo napríklad zadržiavať ti peniažky, alebo ti odoprieť napríklad prácu, na ktorú reálne máš nárok. 

Či má niekto napríklad právo ti niečo odoprieť, ktoré ti má patriť. či má právo ti niečo odoprieť, v ktorom ty si si istý, že to niečo ovládaš trebárs preukázateľne do problematiky a tvoj náprotivok v tom tomto môže mať nejaké medzery, a nie je transparentné konanie v tom, kedy človek odsudzuje niekoho len na základe svojich osobných sympatíí alebo nesympatí, množstva priateľov, alebo známosti, alebo niekoho sužuje v tejto oblasti značný deficit a nedostatok.

Samozrejme hocikto môže spochybniť aj niektoré moje výroky, alebo rozhodnutia v danom rozhodovacom procese, a taktiež napríklad ja subjektívne alebo objektívne si musíme ujasniť, či napríklad v niečom som sa fatálne nepomýlil, a možno z obavy alebo strachu pred možným znemožneným, pokúšam sa to zlé nielen napraviť na dobré, ale aj napraviť na správnu cestu.

Priznať si napríklad chybu je extrémne ťažké, zvlášť vtedy, ak jednáš napríklad s nečestným spôsobom, a ten ťa proste dostane ako sa hovorí do úzkych, z ktorých možno nevieš dobre vykľučkovať, a napokon ťa prebije svojimi skúsenosťami. Prebije ťa skúsenosťami, ale nie preto, lebo on sa možno prebíjal ťažko v životom, a chce naprávať nejaké krivdy, seba sa pokúša zmeniť k lepšiemu, hľadá spôsob, ako sa niečomu novému priučiť, čo možno ešte nepoznal, a potrebuje nadobudnúť nejaké nové poznatky, čo celkom isto značí aj o jeho cieľavedomosti.

Ako som v komunikácii s mojou bývalou profesorkou so strednej školy diskutoval o jednej veci, predsa mi nedá neopomenúť skutočnosť, že múdry človek sa učí celý život, ale hlupák, ten už predsa vie všetko. 

Múdry človek nie je na základe len toho, že sa učí celý život, ale to, že pristupuje k informáciám cieľavedomo, systematicky, nájsť si proste systém, plánovite, je pokojný, rozvážny, snaží sa predovšetkým nabrať tú múdrosť, bohabojnosť. ako povie biblia na svojich stránkach, že bohabojnosť je počiatok múdrosti, a múdro robia všetci, čo ju pestujú.

Tu samozrejme aj vyvstáva otázka o nedostatku niečoho pre veriaceho človeka, ktorý častokrát prosí prosí, a nedostane. Biblia mi síce dáva odpoveď na toto všetko v podobne slov Ježiša, ktorý povie, že síce môžeš prosiť, ale zle prosíš, preto nedostaneš.... biblia hovorí.... prosíte, ale nedostávate, lebo prosíte zle; chcete to premárniť podľa svojich zlých žiadostí. Jak 4,3. citoval som teda novozákonné biblické state.

Záverom by som v tomto odstavci chcel opomenúť ešte tú situáciu, že z morálneho hľadiska vyvstáva teda problém, že rozumieme tomu, že lusknutím prsta, alebo mávnutím " čarovného prútika" sa veci nevyriešia, a Boh prirodzene nefunguje ako automat na moje priania, hoci Pán Ježiš v Evanjeliu, odvolávam sa teda priamo na biblické state, predsa naznačuje a vyslovene hovorí, a taktiež zmieňuje sa o situácii, že..." o čokoľvek budete prosiť Nebeského Otca, môj Otec vám to dá...." Jn 14,13.

Otázka je, prečo je svet takto usporiadaný a kto konkrétne robí chyby, alebo sa dopúšťa fatálneho omylu napriek tomu, že jeho konanie vykazuje presnosť a čistotu úmyslov, mi ostáva v pozemskom živote veľká záhada, na ktorú neviem či dostanem odpoveď, k čomu toto všetko je, alebo bolo dobré v konkrétnom čase. A posledné sa zamýšľam nad tým, že či niektoré situácie ktoré aj v kresťanstve riešime, častokrát bez odozvy s najlepším úmyslom aj pomoci druhému nie je len zbytočnou stratou času. To si môžeme povedať všetci, čo niečo konkrétne konáme, bez ohľadu na to, či sme veriaci, alebo ateisti.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár