Dnes len málokto sa môže pochváliť napríklad tým, že môže robiť si čo chce. Že teda má napríklad takú prácu, že ráno vstane, a už v podstate má zarobené. Táto dezilúzia, ktorú napríklad vytvárajú niektorí nemenej úspešní manažéri, a neviem ešte kto presne, je dosť nebezpečná, pretože vytvára dojem, že môžeme všetko. Môžeme teda všetko, bez nejakých obmedzení, všetko ide jednoducho rýchlo, hladko, ľahko. Presne ako v reklamách na telešoping, ktorý realitu vykresľuje len veľmi hmlisto. Ono to v podstate reálne je. Veď to človek vidí na vlastné oči, nič na tom teda nie je nenormálne, ale všetko to je až také jednoduché, že netreba vynaložiť určitý druh námahy?
V tomto tkvie, aspoň teda podľa mňa istý druh osobnej slobody, a či teda jestvuje dokonalá, alebo nedokonalá závislosť na nejakej determinácii. Človek v podstate sa učí mnohým praktickým veciam, pokiaľ okolo seba má nejaké nastavané mantinely, ktoré spočiatku môže vnímať ako nejakú bariéru, prekážku, čo mu bráni niečo vo výhľade, ale v podstate to dobré.
S tým súvisí istá dávka povinnosti, ktorá viac menej oslobodzuje. Ako teda môže povinnosť oslobodzovať? Na to, aby som to dokázal napísať, že povinnosť ma oslobodzuje človek potrebuje predsa dávku istej jednak odvahy, osobnej zrelosti, niečo proste prežiť, niečo dobrého a menej dobrého, aby si to teda mohol porovnať, čo všetko zažil a videl. A niekedy je proste lepšie, pokiaľ človek zažije to menej dobrého, pretože vie, že všetko sú skúsenosti na nezaplatenie. V tomto dokáže rozpoznať slobodnú voľu v tom, že nejde o to, či niečo môžem, alebo nemôžem, ale to,či mi niečo osoží, alebo mi to neosoží, a viem, že prípadné odopretie si niečoho môže znamenať niečo ako duchovné víťazstvo.
V aute predsa máme clonu proti slnku. Pomáha nám, keď ideme na cesty, keď šoférujeme, tí, ktorí máte vodičský preukaz isto mi dáte za pravdu, že sa ide veľmi zle, pokiaľ vám svieti slnko do očí, je to veľmi nepríjemné a človek takto nevidí na cestu. nevidí vyslovene že kde je. Najlepšie sú slnečné okuliare, ktoré teda z veľkej časti dokážu vyriešiť nie jeden problém s tým spojený.
Práve toto si mnohí zamieňajú, a myslia si, že slobodná vôľa to je proste niečo, čo ma nemôže determinovať, čo ma nemôže ohraničovať, nemôže mi v ničom a nikdy zacláňať, a vždy je teda dané rozhodnutie v podstate na mne. Nie je to celkom tak.
Zo skúseností napríklad viem celkom isto, že keď na všetko som bol sám, a mal som sa samostatne rozhodnúť, nie vždy to dopadlo dobre. Nejde pritom o otázku akejsi zrelosti osobnej, vyzretosti, ale to, či teda sa mám spoliehať donekonečna len na to, že predsa som v tom slobodný.
Domnievam sa, a to vyslovím ako myšlienku na záver tohoto článku, že predsa sloboda niekedy v človeku vytvára vyslovene pocit presného opaku, teda neslobody. Čím viacej ju človek bezhranične pocíti, tým horšia je pre neho akási spätná odozva, ktorú si človek sprvoti ani dobre nedokáže uvedomiť, pokiaľ možno v návale akéhosi radostného návalu nedokáže rozpoznať, čo človeku škodí, čo mu práve opačne osoží, kde sú jeho hranice, za ktoré by som ešte mohol, alebo už nemal zájsť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár