Presne po mesiaci sa vraciam teraz k siedmej časti tohoto článku, ktorou tematikou bude odpustenie, neodpustenie. Musel som si toho hodne dozadu preklikať, aby som sa dostal k poslednej pôvodine.

Ako som to naznačil v predchádzajúcom blogu, včera som zažil fantastický večer. Taký, z ktorého žijem doteraz. Pokúsil som sa prinavrátiť ľudskú dôstojnosť tam, kde už zrejme vyprchala, a zároveň som to vnímal ako podať pomocnú ruku.

Doteraz sme sa bavili o tom, aké to je, kedy človek proste zažije niečo sám na sebe. Chceme lepšie vyzerať, chceme športovať, chceme byť v niečom oveľa lepší a obratnejší, chceme zarábať viac peňazí, chceme si postupne niečo napríklad nadobudnúť, čo pre nás získa napríklad nejakú hodnotu, či už to bude niečo trebárs krátkodobé, alebo trvalé.

Väčšinou je ťažké udržať to trvalé, ale pokiaľ sa to podarí, je to veľké umenie. Je umenie ostať trvale v niečom, čo mi nemusí spôsobovať radosť, aby som uprostred tohoto všetkého dokázal napríklad rozpoznať, že žijeme predsa v nejakej spoločnosti, čo vytvára isté komplikácie vo vzťahoch.

A je na nás, či v niečom napríklad zotrváme, či niečo predčasne opustíme, alebo niečo medzi tým, že trebárs podrobíme niečo nejakej skúške, a potom spätne si niečo vyhodnotíme. Je teda namieste asi niečo také. Máme v niečom trebárs vytrvať, alebo niečo zanechať. Kde teda je pravda. To nie je jednoznačné rozpoznať. 

Práve tu môže byť problém pochopiť mieru odpustenia, či človek pochopí možno po určitom čase

Pri nejakej skúške človek nie raz precitne a vystaví sa riziku, že si ublíži. Vystaví sa riziku, že sa ho niečo proste dotkne, niečo, čo bude na dlhšie trvanie, kým sa napríklad s niečím vyrovná.

Dobre vieme, že mnohí z nás sú síce aj empatickí. Sú možno takí, ktorí so záujmom nielen na seba, ale aj na svoje okolie pozerajú, a nie je im ľahostajné čosi, čo sa ich bytostne netýka, a nemusia to primárne riešiť. Práve tieto okolnosti človeka nechávajú chladným. Že keď sa to netýka teda mňa, nemusím to riešiť, a nemusím sa s tým stotožniť. Je to proste presne ako s porekadlom, že čo ťa nepáli, nehas. Lenže keď mňa nič nepáli ale vidím, že môžem komusi pomôcť s uhasením niečoho, hovoríme síce obrazne, ale vecne, to neznamená, že nemôžeš človeku pomôcť, aj keď trebárs v niečom sa môže zdráhať. Možno nechce otravovať, ale ty dobre vieš, že podstata je v niečom inom.

Pýtam sa v článku, či je odpustiteľné nevedieť odpúšťať. V škole bolo isto zle, kedy sme na niečo nemali odpoveď. V živote to platí podobne, ale má to inú príchuť. Akurát počúvam takú katechézu duchovného otca, s ktorým som bol spolubrat v seminári, a má vynikajúce myšlienky, chválim ho.

Dobre, vraciam sa k tematike. To ticho je na to dobré, že človek v danom tichu a akomsi osobnom vnútornom rozpoložení sa dokáže liečiť. A ten proces liečenia je veľmi dôležitý. Tak ako napríklad spánok, a to známe, že ticho lieči, ako kedysi dávno ešte za mojich školských čias bolo napísané kdesi v nemocnici, a aj v nejakej písanke. A presne o to ide. Ide o utriedenie si myšlienok, ktoré niekedy naozaj lietajú ako popcorn v mikrovlnke, kedy človek len počká ten magický okamih, kedy ten sáčok s popcornom dáke pukne, a vtedy si ich môžem vychutnať.

Domnievam sa, že nie je odpustiteľné nevedieť odpúšťať. Človek, ktorý povie aspoň formálne, dobre, zabudnem teda na to, je to prvý krok ku svojej osobnej viere. Predstavuje to v istom zmysle nejaký naozaj ten múr rozdelenia, o ktorom sa zmieňuje Pavol vo svojich listoch, že treba zbúrať ten múr rozdelenia, pretože ten múr ako niečo, čo je oporný pilier, slúži k tomu, že človek nedokáže v sebe nájsť to, čím naozaj je. To, že človek je tvor, ktorý je stvorený z lásky a pre lásku.

Záverom mojej dennej reflexie by som povedal toľko, že nič nie je také zlé, aby sa nemohlo napraviť k lepšiemu.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár