Mahmut píše nejaké arianistické zamyslenia, kde samozrejme vôbec nekorešpondujú tie myšlienky s prvkami písma svätého, a preto vyjadrujem teda môj názor pod jeho článok. 

V mojej hypotéze vyslovujem názor, že vôbec to takto nebude. 

Aj katolícka liturgia hovorí, že my kresťania očakávame splnenie blaženej nádeje, a príchod nášho spasiteľa Ježiša Krista. Túto tézu predsa vyznávajú všetci kresťania bez ohľadu na denomináciu a podobne. Poviem ti v čom je problém.

Kresťanstvo je veľmi ťažké chápať v racionalistickom poňatí. To znamená, že my ho chápeme skôr v romantickom ponínamí. Napríklad. 

Svet je hriešny, my kresťania bojujeme s týmto svetom, žijeme akýmsi duálnym nastavením.  

Prijímame svetské zákonitosti, voči ktorým je prakticky v nejakej miere priam nevyhnutné sa podriadiť, aby človek obstál v životnom zápase, ale na druhej strane vieme, že toto všetko nie je večné, ale dočasné. Napríklad potrebujem pracovať, a moja pracovná náplň nespočíva v skúmaní či kolega verí v Boha, verí v Druhý príchod Pána.

Vidíme to na sebe, že človek proste starne, nemladne, a spejeme každým dňom do večnosti. Najrealistickejšie to vieš vnímať napríklad pri návšteve cintorína, kde nechodím páliť sviečky, tento zvyk je prakticky vlastným len pohanom, ktorí ani nevedia, prečo to robia. Sviečky predsa  nenavrátia život prakticky nikomu, a ten, kto neverí v zmŕtvychvstanie, prakticky musí byť duchovne viac menej zdevastovaný predstavou, že v mladosti postaví dom, užíva materiálne hodnoty, ktoré je normálne užívať v primeranom rozsahu, ale raz toto všetko zanechám. 

Tento pohanský zvyk raz navždy by bolo potrebné odstrániť aj z kresťanského prostredia, pretože áno, sviečka mi symbolizuje Krista ako svetlo sveta, a to, že život pokračuje vo večnosti. Avšak s viečka podstatná nie je. 

Mnohí zabúdajú na modlitbu a uvažovanie a kontempláciu s tým, že musím dostatočne kvalitne využiť tento čas na to, aby som sa pripravil na život vo večnosti.

Na jednej strane musíme pripustiť, že kresťania v istom zmysle sú dosť neschopní prijať realitu ako takú, a vysvetlím ti, ako to myslím.

Aj my kresťania robíme chybu, že buď so všetkými chceme vychádzať, aj nepriateľov považujeme za bratov a sestry. Všetkým chceme odpúšťať bez rozdielov, všetci sme si rovní, len podaktorí sme si rovnejším ale dajme tomu.

Prichádza doba Príchodu Pána. Avšak my ako kresťania sme povinní ukázať druhým, že kým máme čas, robme dobre všetkým.... Gal 6,10, mimochodom môj obľúbený citát spomedzi Pavlových listov. 

No. Ešte čo by som ti chcel povedať je približne to, že je potrebné žiť v realite. Vyplniť svoj čas niečím zmysluplným. Pozri sa, aká je kríza čo sa týka zamestnanosti, alebo pandémie. Je predsa veľký počet nezamestnaných, a je veľký počet napríklad aj o takých, o ktorých sa nehovorí. 

Napríklad rozličné psychické poruchy, problémy zdravotné problémy, ktoré ničia človeka. Čo mám ja z kresťanskej hypotézy, že Boh vystaví účet každému z nás, čo ako kresťan samozrejme nijako nevylučujem, verím v to, ale Pán Boh nedokáže zasiahnuť v dôležitých otázkach života. 

Pozri sa na rusko ukrajinský konflikt, ktorý nemá konca kraja. 

Pozri sa na každý iný medzinárodný konflikt, ktorý rezonuje v spoločnosti. Čo má robiť bežný človek, ktorý nemá nič v rukách. Ktorý nemá rozhodovacie právomoci. Ja práveže idem na vec z iného uhla pohľadu. 

Podľa manažérskej praxe, človek neustále koná vo svojom živote rozhodovací proces. 

Čiže ja sa v nejakom okamihu niekoľkokrát denne osobne rozhodnem, čo vykonám, a čo nevykonám. Mám teda, alebo nemám viac menej na výber, čo chcem a nechcem spraviť. 

Otázka teda nestojí, čo viem, môžem a nemôžem vykonať, pretože to nezávisí vo väčšine prípadov, to je nutné podotknúť, od mojej vôle, ale od môjho intelektu. 

Napríklad nemôžem šoférovať tank, alebo riadiť lietadlo, pretože to neviem. Môžem však šoférovať auto alebo motorku, pretože to viem, a navyše, mám na to potrebné oprávnenie. 

Môj príklad slúži práve k zamysleniu sa nad tým, že my chceme zmeniť to, čo sa zmeniť nie že dá alebo nedá, ale my sa máme zamyslieť, čo konkrétne nechceme zmeniť, a na tých vlastnostiach si vyskladať akési naše osobnostné portfolio, kde dôsledným a predovšetkým disciplinovaným dodržiavaním istých stanov, ktoré by sme mohli splniť, nás privedie k šťastiu. 

A tým, že my plníme isté, nazvem to, disciplinárne opatrenia v našom živote, postupne sa vychovávame k akémusi praktickému duchovnému sebauvedomeniu, kedy už môže nastať akási duchovná transformácia, ktorá postupnými krokmi proste spôsobí istý pokrok v myslení, ktorý je nevyhnutný práve v tom, aby som bol vyrovnaný so svojím životom, prípadne nejakým hendikepom, ktorý mi bráni k plnohodnotnému užitiu tohoto sveta ako takého. 

A keď nie si s niečím vyrovnaný, pozri. Aj ako kresťan ti poviem. Môžeš chodiť do kostola koľko chceš, môžeš sa modliť od rána do večera, môžeš praktizovať svoju kresťanskú vieru, môžeš žiť veľmi spravodlivo, to je všetko v poriadku, ale pokiaľ nie si harmonicky vyrovnaná osoba, (nebudem tu samozrejme rozoberať to, ako niektorí kresťanskí pisatelia sú skôr zameraní na aristotelovské chápanie kresťanstva, ako na kresťanstvo také- aké naozaj je so všetkým čo obsahuje) 

Ale pokiaľ vnútorne nebudeš vysporiadaný, šťastný nebudeš nikdy. 

A či mi Pán Boh vystaví účet zajta, o týžden, o rok, alebo o nejakých pár rokov, kedy zomriem, mne to môže byť jedno. 

Čas hrá v prospech a neprospech do takej miery, ako si to dokážeš pripustiť, a či dokážeš proste zmysluplne vyplniť čas konaním toho, aby si bol šťastný, aby si ukázal blížnemu to, čo ho môže pritiahnuť do neba, a spoločne to šťastie dosiahnuť. 

Lebo to, že budem myslieť na veci budúce je síce fajn, ale ešte ma to šťastným neurobí, ešte mi to nedá jesť, nedá mi to prácu ani bývanie. 

Preto človek nutne musí mať telo aj dušu v harmónii, pretože rozpor medzi týmito duálnymi potrebami je jedine vtedy, kedy nie sú uspokojené. O tomto predsa hovorí aj biblia, že.... "telo si žiada, čo je proti duchu, a duch, čo je proti telu..." Gal 5,17. Skús nad tým porozmýšľať, ak sa ti dá.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár