čo na tebe milujem
z môjho povedomia,
z vnútra mojej pamäte.
Vymaž, môj cit,
zároveň aj bôl,
vymaž všetko,
vďaka čomu,
cítim - som človek.
Prestaň sa trápiť,
nepomáhaš mi,
bolí ma to všetko,
viac, keď aj ty si,
väčšia kôpka nešťastia,
než ja, človek zamilovaný.
Milujem ťa,
pokým nezomriem.
Tak mi to prepáč,
že neviem žiť,
bez tvojich očí,
bez úsmevu,
bez tých sladkých perí.
Bez tvojho tela,
tvojich slov,
všetkého,
čo cítim.
Bez teba,
bez milosti..
Prázdny pocit,
nepocítiť,
nemilovať,
nezistiť,
kto si.
Bez pocitov.
Neviem sa však dostať,
na úroveň dna,
na prázdno môjho
slabého srdca.
Úroveň, ktorá ničí,
všetko to,
čo cítim.
V prázdne nie je
pokoj ani láska,
cítiš istotu,
avšak samotu,
ktorá ničí tvojho ducha.
Hľaď,
do mojich hnedých očí.
Nevrav, čo cítiš,
nechcem to už počuť.
Chcem mať pokoj,
od všetkého
a byť šťastný,
tak, ako keby som
nikdy nebol sklamaný,
a mal teba,
navždy.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
zabudnuta
22. 6.júna 2012 13:11
jedna z tých fakt dobrých básni, ktoré som čítala good job
Napíš svoj komentár