SLOH- môj život

Prvé počatie môjho života vzniklo nijake tie mesiace pred mojím narodením. Zatial mala moja mama dosť starosti s mojím starším bratom ktorý sa narodil o dva roky skôr než JA. Konečne nastal čas môjho príchodu na svet. Bolo to presne pred sedemnástymi rokmi. A ja som prvý krát mohla uzrieť svetlo ktoré som pred tým nikdy nevidela. Prvý človek ktorý ma videl bol mamin doktor. No keď som sa narodila dal ma do náručia mojej mamy a ja som cítila lásku. No v tom čase som ešte netušila aký dokáže byť svet. Moja mama ma držala velmi opatrne keď že som bola este krehká a priliž drobná. Moje meno mi vybrala babka- maminkina mama na ktorom sa všetci zhodli. Dostala som meno Simona. Na môj vkus to bolo príliš používané meno no ale nemôžem tvrdiť, že sa mi nepáči. Podla mojej mamy som plakala až tak silno, že ma bolo počut až na lekársku chodbu. Nevadí. Veď inak som nemohla vyjadriť, že mi niečo chýba alebo mi je zima. Ocko povedal, že budem čosi živšia ako Tomáš. (to je môj brat) Aj keď obaja patríme medzi aprílové deti videl na mne neposednosť. A mal koniec koncou aj pravdu. Čas utekal ako voda a prišli moje prvé narodeniny. Mama s ocom mi piekli moju prvú tortu. Bola čokoládová s farebnímy lentilkami. Keď som išla sfúknuť sviečku moc mi to nešlo. Nejak sa mi to nevydarilo ani na druhý krát. A tak som ju sfúkla až na tretý krát s pomocou brata a rodičov. Všetci sme ju sfúkli naraz. Po torte prišli i darčeky. Zo všetkých darčekov sa mi zapáčil len jeden bol od mojej starkej ktorá mi kúpila malú sponku. Bola celá ružová a v tvare lienky. Bola nádherná. Moje ďalšie narodeniny boli pomerne rovnaké ako tie prvé. Nepatrili sme medzi bohatých ludí, no mne aj tak nikdy nič nechýbalo. Keď som dovŕšila troch rokov Nečakane som čakala nástupu do škôlky. Bolo mi tam fantasticky dobre. Až tak, že keď som mala ísť do školy som nechcela odísť. Nechápala som prečo niektoré deti nechodia radi do škôlky. Ale je jasné že ja som medzi také percentá deti nepatrila. Bola som v škole rada. Ved som si tu nasla nové kamarátky. Celé dni sme sa spolu hrávali. Ved čo mi mohlo chýbať. Nič. Nastal vek nástupu do školy. Prvá trieda. Nový priatelia, dalsie zážitky a vedieť niečo nové. Neviem prečo ale moc ma to nalákalo. Ale nič sa nedalo robiť. Nemohla som v škôlke dlho ostať. Nastúpila som na Základnú školu v Žiline. Nemôžem trvrdiť, že sa mi prvá trieda nepáčila ale vedla som že si musím zvyknut. A zvykla som si. Našla som si najlepšiu kamarátku, ktorá bola moja suseda, spolužiačka a navyše i spolu sediaca. Volala sa Lucia. Boli sme nerozlučne kamarátky. Cez leto sme sa chodievali bicykloval v zime sánkovať. V tretom rocniku sme sli piest kolac. Cesto sa nám podarilo urobit ale uz samotné pečenie koláču moc nie. Ked že sme nevedeli zapnut rúru cele surové cesto sme zjedli samé s piskotami. Boli sme malé deti ktoré si mysleli, že pečenie je lahka vec. Boli sme radi, že sme skončili s menším prehananim na velku potrebu. Je to lepšie ako salmonela. To nebol posledný zážitok. Ak piatačky sme liezli na stromy spolu zo zopár kamarátmi. Tie stromy boli hneť vedla vody. No a ja a Lucia ako dve hrdinky vyliezli na pomerne tenký konár. A čo sa stalo. Konár sa zlomil a obe sme leteli priamo do jarku. Neskončili sme len mokré ale mali sme i zopár škrabancov. Naše zážitky postupne rástli až pokým som nemusela opustiť školu. Nie nemyslite si že ma vyhodili nie nie. S mamou sme sa sťahovali. Nasi si nejak prestali rozumieť v dalsích plánoch do života. brat ostal s ocom a ja s mamou. Môj prvý den na novej skole. Nebol podla mojich predstav. Spolužiaci, kamarátky, učitelia ale i samotné mesto nebolo podla mojich predstav v mojej fantázií. Ale to nevadí. Síce mi veľmi chýbali bývali spolužiaci a aj Žilina nijak som prežila tie dva roky. A nastal čas podávania prihlášok na stredné školy. Nevedela som sa rozhodnúť, akú školu si mám vybrat. Veď ich je na Slovenku tak veľa. Nakoniec som ju podala na strednú, ktorá mi prvá prisla do cesty. Keď som dostala obalu o prijatí bola som najštastenšia zo všetkých dní v mojom živote. Aj keď to nebola moja vysnívaná škola ale aj tak som bola šťastná. Pol rok ubehol ako voda i prázdniny a ja som mala nastúpiť na strednú.S obavami som prichádzala ku dverám školy. Bála som sa toho čo ma tam čaká. Naj račej by som sa otočila a utekala opačným smerom. Ale svoj strach som prekonala a nastúpila ku mojím nový spolužiakom. Niektorých som už poznala. Skoro väčšina sme sa spoznali na internete kde sme si cele leto dopisovali. Keď sa ku nám postavil náš nový triedny a odprevádzal nás do triedy videla som na nom, že je to asi najlepší triedny z celej školy. A nemýlila som sa. Myslela som dobre. Je. Teraz som už druháčka. Naša škola dostala už trvalí názov školy Stredná odborná ekonomická škola. Páči sa mi na tejto škole. Mám tu opäť najlepšiu kamarátku a veľa ľudí ktorých mam tiež veľmi rada. A čo očakávam od svojej budúcnosti ? Aj keď už je čas rozmýšľať o svojej budúcnosti a urobiť si pomerne stabilný plán, tak ja som nad tým nerozmýšľala. Áno. Mám nejaké tie nesplnené sny. Napr. dúfam, že sa dostanem na Univerzitu v Žiline. Chcela by som sa vrátiť totiž tam kde som vyrastala. A to je Žilina. Dúfam, že sa mi môj sen splní. Budem sa o tom snažiť. držím palce všetkým ľudom ktorý by si chceli splniť sen tak isto ako i ja.

 Blog

4 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu