Včera mala jeden z tých svojich záchvatov. Paniky. Sníval sa jej sen a bola z toho veľmi rozrušená. A tá sestrička z nej zas urobila blázna. Musím prikloniť na našu stranu toho pomocníka Sama.
Neviem ako zvládnem Jane. Myslela som, že už je v pohode, ale zas na ňu prichádzajú stavy. Asi si na niečo spomenula. Stále len plače a trasie sa. Snažila som sa s ňou rozprávať, ale nekomunikuje.
,,Jane, čo ťa trápi?" prisadla som si k nej na posteľ.
Neodpovedala, len dalej plakala.
,,Povedz mi to prosím. Vyriešime to spolu. " pohladkala som ju. Nechala ma. Konečne sa na mňa pozrela.
,,Stratila som všetkých. Všetkých. Odohnala som ich. Mala som strach. A strach ma dostal, prenasledoval a zničil život. Všetko som pokazila. Všetko. Všetko. " a toto slovo opakovala ešte chvíľu.
,,A čo všetko? Strach z čoho? Z tých hlasov?" spýtala som sa jej. Ale už viac neodpovedala. Nekomunikovala so mnou.
A takto vyzerá celý deň. Ani obed nechcela jesť. Mám o ňu strach. Takto to dalej nemôže ísť. Ked večer príde sestra a uvidí ju v takom stave, tak si ju tu nechajú. Lebo vie, že ona je slabá. Na rozdiel odo mňa.
Večer som sedela na posteli a čítala si knihu. Prepašoval mi ju tu Sam. Odrazu som len počula šuchot. Pozrela som smerom k Jane. Vstala z postele a zobrala si večeru, ktorú pred chvíľou priniesli. Oči mala stále smutné. Nechala som ju nech sa navečeria a potom som išla za ňou. Konečne sa prebrala zo svojej letargie.
,,Už ti je lepšie?" spýtala som sa jej.
,,Hej. " odpovedala. Dobré znamenie, komunikuje.
,,Som rada, že je to za tebou. Bála som sa o teba. " povedala som jej.
,,Nemusíš sa o mňa báť. Moje starosti ťa nemusia zaujímať. " povedala odmerane. Ach jaj.
,,Ale zaujímajú. Pamätáš o čom nám ide? Chceme odtiaľto odísť. A začneme nový život. Bez strachu, bez tých hlasov, ktoré vieš že neexistujú. Ale musíš byť v poriadku, inak si ťa tu nechajú. A to nedopustím. " povedala som. Pozrela sa na mňa.
,,A prečo? Prečo ti záleží či tu ostanem alebo nie? Ja sa nemám k čomu vracať. Nemám nikoho. Nechápeš?" povedala a videla som, že sa jej chce zas plakať. Ale zadržala to.
,,Záleží mi na tebe. Chcem ti pomôcť. Ved máš mamu a otca. A kamarátky. A Jeho. Určite ťa rád uvidí. Len tomu musíš veriť. " povzbudzovala som ju.
,,Ja už ničomu neverím. A kamarátky nemám. Všetko som pokazila. A preto nemám kamarátky. Nemám prečo žiť. " povedala smutne.
,,Jane, tak nehovor. Máš prečo žiť. Prosím sľúb mi, že o tom popremýšľaš. Ja ti tam vonku pomôžem. Hm? Všetko sa ti vráti. Spolu to zvládneme. Už len dva dni a budeme vonku. " povedala som jej. Nechala som ju tam sedieť a išla si ľahnúť. Už mi nič iné neostáva len veriť, že to všetko zváži a nevzdá to. To by bol totiž jej koniec.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár