Prečo ja?

Tmavý, sychravý utorkový večer. V ruke cigareta, ktorá má drží nad vodou a uvoľňuje moje pocity depresií a samoty. Prvý nádych a ja cítim ako mi nikotín začína prúdiť do tela a opantáva moje zmysly. Rozmýšľam nad vecami, ktorým cez všedný deň nepripisujem veľký význam, ale večer keď sama sedím pod oblohou plnou hviezd, s prekríženými nohami, nedá mi neklásť si otázku prečo ja? Čo som komu urobila, aby mi to život vrátil takouto osudovou ranou pod pás? Prefackal ma ako malé dieťa a ja som s plačom skončila na kolenách. Niektorí sú ešte horší ľudia než ja a prečo sa im nikdy nestalo to čo mne? Prečo ja? Pýtam sa stále dookola no nepoznám odpoveď. Neverím v Boha, neverím v jeho nadpozemskú silu, neverím v nič čo nie je dokázateľné. A predsa musí existovať niekto tam hore, kto mi toto všetko spôsobil. V ten večer, v tú osudnú noc, o ktorej som si myslela, že bude taká istá, ako všetky ostatné, ale predsa bola iná. Pamätám si, ako by to bolo včera, kedy som sa lúčila s mojou milovanou rodinou a tešila sa za ním. Konečne. Po troch týždňoch znova do Nemecka za človekom, ktorý bol pre mňa neporovnateľný s ostatnými. Nastupovala som do lietadla a odoslala mu poslednú správu z mojej rodnej krajiny. Klasický nočný let prešiel bez problémov, počúvala som hudbu a čítala knihu, avšak nevedela som sa sústrediť ani na jednu vetu. Nespoznávala som sa. Svoju radosť a rozčarovanie. Nikdy pred tým som nezažila, že by som mohla byť z niekoho taká pobláznená. Nikdy som nezažila to, že moja prvá ranná myšlienka bude on. Čo robí, ako sa má. Všetko to bolo ako v krásnej rozprávke a ja som mala niekedy pocit, že sa niečo za chvíľu určite pokazí, pretože to nie je reálne, aby to bolo tak prekrásne. Po dvojhodinovom lete som pristála v Berlíne, vzala batožinu a ponáhľala sa pred letisko. Stál tam. Taký akého ho mám v myšlienkach doteraz. Nedokázala som skryť moju radosť a hodila som sa mu okolo krku. Nasledovali dlhé vášnivé bozky, na ktoré som sa tak tešila. Bol tam on, jeho vôňa, jeho teplo. Teraz som cítila, že mi už nič nechýba. Avšak keď som sa od neho odtiahla a lepšie sa naňho pozrela, videla som že niečo nie je v poriadku. „Deje sa niečo?“ spýtala som sa nesmelým tónom. „Nekazme si pekné chvíle, na vážne debaty bude ešte veľa času“ odpovedal mi pokojným tónom ale ja som mu cítila v hlase niečo, čo som doteraz nepoznala. Strach. Zrazu ma prepadla panika. „Nie, ja nebudem čakať, poznáš ma, vieš aká som. Nemám rada, keď niekto niečo začne a nedokončí to. Prosím, povedz mi čo sa stalo“. Vedela som, že začínam mať strach. No napriek tomu, som sama seba v duchu prehovárala, že nič nie je také zlé, ako to v skutočnosti vyzerá. „Poď láska, ideme si niekam sadnúť a všetko ti vysvetlím“ Uštedril mi vášnivý bozk, rukou mi pohladil tvár a privinul si ma bližšie k telu. Teraz som vedela že ide o vážnu vec. Bál sa, dokonca viac ako ja a jeho tlkot srdca mi prezrádzal, že to bude pre mňa rana pod pás. V blízkosti letiska bola malá útulná kaviareň do ktorej sme obaja radi chodili po každom mojom lete do Berlína. Sadli sme si oproti sebe, objednali si a ja som si zapálila, pretože som sa potrebovala uvoľniť. „Neviem ako mám začať, položil by som za teba celý svoj život, to sama dobre vieš“. Môj ďalší nádych nikotínu bol silnejší a ja som vo vnútri vrela, pretože som potrebovala okamžite vedieť o čo ide. „Viem, že som to všetko pokazil a beriem na seba celú zodpovednosť, ale vedz, že nikdy som ti nechcel ublížiť. „Je koniec Adam“? Nečakane som mu skočila do reči. Sklopil zrak a zapálil si. „Pamätáš sa ako som ti hovoril, že idem do Mníchova ? Zaplietol som sa tam s dievčaťom a strávili sme spolu noc. Prisahám ti, že to pre mňa nič neznamená, bola to len jedno rázová záležitosť. Obaja sme vypili veľa alkoholu a skončili sme spolu“… Môj svet sa v sekunde zastavil. Cítila som ako sa mi slzy hrnú do očí. Jediný človek pre ktorého som žila, ktorý pre mňa znamenal svetlo na konci tunela mi toto dokázal urobiť ? Kde je tá láska, ktorú ako rozprával ku mne cítil? Silno som sa nadýchla a dofajčila cigaretu. Chcela som otvoriť ústa, ale on ma prerušil. „Nechaj ma dohovoriť prosím ťa. Ešte som neskončil. To dievča bolo choré. Malo chorobu o ktorej mlčala a nič mi nepovedala. Prisahám, že keby sa to dozviem skôr nikdy v živote sa ťa už nedotknem. Mala AIDS. A ja zomriem, Nataša, tak isto ako zomrieš ty. Zodvihla som zrak a videla som ako mu stekajú slzy po lícach. Neuniesla som viac túto situáciu, vzala si svoje veci a utekala preč. „Nataša, počkaj prosím, kam chceš ísť? Spýtal sa ma vyľakaným tónom. „Preč od teba, chcem aby si vypadol z celého môjho života, ty si ma zabil Adam rozumieš? Kvôli tvojej jednorázovke si zabil aj seba aj mňa. To mám za tú lásku, ktorú som ti dávala ? Za tú oporu? Robila som pre teba málo, aby si sa mi takto odvďačil? Po tom ako si mi povedal, že si mal inú som myslela, že nič horšie už nepríde, ale mýlila som sa. A to najmä v tebe ako v človeku. Je mi z teba zle. Moje vzlyky boli také silne, že som nedokázala zo seba vydať viac slov, podlomili sa mi nohy a jediné na čo som sa zmohla bol plač. Chcel ma objať, upokojiť ma, ale ja som ho odsotila preč. „Zmizni!!!! “ Vypadni odo mňa preč, ty zviera. Si chodiaca choroba. Tak ako ja. Zničil si mi život. Môj život, ktorý som si pevne budovala od základov a ty si ho spálil ako domček zo zápaliek. „Nataša, ver mi, že keby sa dal vrátiť čas tak to urobím a všetko zmením. Odpovedal Adam zo smútkom v očiach aj na duši. „Ale nedá sa chápeš? O tom ide. Všetko si pokazil. Nič nejde vrátiť späť. Povedala som. „Prosím ťa nerob mi to, nechovaj sa takto ku mne, nikdy som nechcel aby to dopadlo takto. Ja ťa milujem nadovšetko na svete odpusť mi to prosím“ Toto bolo asi prvý krát čo som počula z jeho úst povedať slovo milujem ťa a taktiež prvý krát, čo som ho videla plakať. Objal ma a ja som sa k nemu pritúlila ako malé dieťa. Nevedela som čo mám robiť, moje pocity sa zbláznili a ja som si nedokázala predstaviť čo bude ďalej. Pomaly som sa začínala ukľudňovať, spoločne sme si zapálili a sadli vedľa seba. Chytil ma za ruku a povedal, že všetko spolu zvládneme. Ale mne práve teraz doplo, ako to všetko dopadne. AIDS je smrteľný vírus, na ktorý ľudia zomierajú a my dvaja nebudeme výnimkou. Pozrela som sa na neho a povedala. „Prepáč mi to, nechcela som takto reagovať, je mi to ľúto, neviem čo to do mňa vošlo, jednoducho som to nečakala. Ja nechcem zomrieť Adam, bojím sa toho. Adam sa naklonil ku mne utrel mi slzy z mojich líc a potichu mi odpovedal: „Neboj sa Nataša, mňa to čaká skorej ako teba. A mal pravdu. Po 5 mesiacoch veľkej lásky, ktorá bola taká krásna sa všetko skončilo. Opustil ma človek, ktorý mi prevrátil svet naruby a moje obavy sa naplnili. Bolo to príliš ideálne na to, aby to fungovalo. Toto obdobie života bolo pre mňa najťažšie. Už som neriešila to, že zomriem aj ja. Pre mňa môj život po odchode Adama nemal význam. Nechcela som ďalej žiť a 5 dní po pohrebe som sa pokúsila o samovraždu. Predávkovala som sa liekmi, avšak nie dostatočne na to, aby mi pomohli odísť na druhý svet. Stala sa zo mňa anorektička, 43 kilogramový vyžľa, ktorá nevidela zmysel v ničom. Celý svet bol pre mňa tmavým, temným miestom. Síce som dostávala veľkú lásku od mojich priateľov a rodiny, každú noc ma trápili silné depresie a postupne sa môj zdravotný stav zhoršoval. Vírus sa mi pomaly rozširoval do celého tela a ja som sa mu nedokázala brániť. Mávala som závraty, odpadávala som, niekedy som dva dni prespala v posteli vyčerpaná od energie. A toto zmenilo moju vieru. Začala som veriť v Boha. Veľa ľudí ho začne prosiť až vtedy keď mu je najhoršie. A toto bol môj prípad. Modlila som sa k nemu, prosila ho aby mi pomohol na druhý svet. Tam kde je svetlo, hudba a môj Adam. Preto teraz sedím, fajčím cigaretu a pýtam sa samej seba. Prečo ja?
,,Tropogue"
Viac info na blogu » blogtropogue.wordpress.com/...

 Pseudoblog

2 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu