Ten človek povedal, že nepôjde a išiel. Uverila som a zase sklamala.
Nepriznal chybu. Myslel si, že som sprostá?
Bývala som. Len som vyrastla.
A tak sa pýtam: Opakuje sa obdobie tak dávne?
Mať z toho husiu kožu, mindraky?
Raz som už mala kufre zbalené.
Stratila som sny…čo sny, svoje srdce.
Vtedy a teraz zas?
Najviac ma desí, že nad tým neprestávam rozmýšľať.
Povedala som si, nebude centrom môjho života. Ani nebol, vždy som ovládala pocity, lenže moje ja ma zradilo.
To ktoré chcelo byť dobre, spravodlivé, to ktoré uverilo lojálne a odanne.
Dalo sa to. Stalo sa to.
Koľko rokov moje ja verilo?
Koľko rokov chcelo vyskočiť z kože?
Viac či menej?
Absurdne, že tu odpoveď nedokážem napísať! Je smutná!
Čo si prajem teda v roku 2026? Mám si niečo vôbec priať?
Som decko? Mám veriť v priania? Neverím. Sľuby sa sľubujú a blázni radujú.
Som blázon?
Nie.
Či áno?
Veď by to bol sľub venovaný sebe.
Prajem si teda pokoj a konečne si vybrať samu seba.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár