Prihováram sa niekomu tichučkým hlasom.
Pýtaš sa mňa? No odpoveď nečakaj,
bodku za otáznikom radšej inde hľadaj.
Stojím, hľadím pre seba, mrznem,
chcem odísť, no asi sa nepohnem.
Všetci mlčia, no ja pravdu hľadám,
že sa niečo dozviem veriť neprestávam.
Ocitám sa tam, kde nik predtým nebol,
nebolo to asi mojou zásluhou.
Ľudia sa stratili, prostredie tiež,
reálny svet, je celý preč.
Kráčam dlho, reže ma na nohy,
v skutočnosti nerobím akýkoľvek pohyb.
Porežem sa na skle, trochu krvácam,
bolesť však necítim, len energiu strácam.
Myšlienkám som neverná, odpoveď už nečakám,
túlam sa, premýšľam, trochu sa vyľakám.
Čím to je, že neviem veriť ani tebe?
Som celkom stratená, nevyznám sa v sebe.
...Sedím pri okne, kvapky dažďa stekajú,
prečo to robia však potuchy nemajú...
Pomaly vstávam a otváram dvere, dážď ma schladí,
stále vlhšie oblečenie vôbec mi nevadí.
V hlave blúdia mi myšlienky blúdne,
prestáva pršať, vonku je kľudne.
Niekto ma poslal ODTIAĽ na zem,
mám hľadať niečo pokým len vládzem.
Dal mi úlohu – zistiť kto som mi nakázal,
kým neviem odpoveď vrátiť sa mi zakázal.
Zmätená, opustená, neviem takto byť,
snažila som sa zbytočne všetko pochopiť.
Ja už fakt nevládzem, chcem sa vrátiť,
viac som sa nemohla v „tomto svete“ stratiť.
V tom – brána TAM sa dokorán otvorila,
až vtedy som konečne všetko pochopila.
Komu nie je jasné....ja odpoveď viem:
ako anjel medzi ľuďmi žiť nedokážem.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
lilbubble
24. 1.januára 2008 23:03
to si pisala ty majus?
Napíš svoj komentár